Tu nájdete program aktuálneho ročníka festivalu.

Tu nájdete online verziu Žurnálu.


Prvý festivalový deň

Prvý deň festivalu Dotyky a spojenia už tradične patril programovej sekcii Junior. Pondelkové ráno však otvorila inscenácia pre ešte mladších divákov. Emoňovia Divadla Jána Palárika v Trnave priviedli do Štúdia Slovenského komorného divadla deti od troch rokov a ukázali, že aj najmenší diváci môžu byť plnohodnotnými partnermi divadelného zážitku.

Tvorcovia prispôsobili nielen samotnú inscenáciu, ale aj divadelný priestor. Relaxed performance vytvorila bezpečné a prijímajúce prostredie, v ktorom sa komfortne cítili deti aj ich sprievod. Divadlo sa tak nestalo miestom pravidiel a zákazov, ale priestorom hry, objavovania a spoločného prežívania.

Emoňovia hravou a zrozumiteľnou formou hovoria o hneve, strachu či smútku. Najmladších divákov učia pomenovať vlastné emócie a pracovať s nimi, tým starším zas pripomínajú niečo, na čo v každodennom zhone často zabúdajú – emócie netreba potláčať, ale rozumieť im a vedieť ich ovládať. Práve preto sa pondelkové festivalové ráno nieslo v znamení nenápadnej, no dôležitej lekcie o tom, ako byť v kontakte so sebou samým.

V ostrom kontraste k svetu Emoňov stáli zvieratá z Farmy zvierat Akadémie umení. Orwellov text, ktorý nestráca na aktuálnosti, ale s každou ďalšou spoločenskou krízou akoby získaval nové významy, pripomína, že okovy neslobody nevznikajú len silou, ale často aj pohodlnosťou, rezignáciou či ochotou uveriť jednoduchým riešeniam. Práve preto pôsobí Farma zvierat tak nepríjemne aktuálne. Nehovorí len o totalitných režimoch, ale aj o našej ochote prispôsobiť sa, mlčať alebo vymeniť zložitosť sveta za jednoduché odpovede. Ak dopoludnie patrilo otázke, ako porozumieť vlastným emóciám, popoludnie otvorilo inú – ako zostať slobodným človekom vo svete politických sloganov, marketingových kampaní a neustáleho rozdeľovania spoločnosti na „nás“ a „tých druhých“.

Deň zavŕšila inscenácia študentstva Vysokej školy múzických umení Pán Hronu. Ostré a ironické zobrazenie premien slovenského everymana v protokapitalistickej pišťánkovskej dystópii v predvedení mladých tvorcov komunikuje so širokým spektrom divákov. Inscenácia plná tragikomických situácií vypovedá o univerzálnej potrebe nájsť si miesto vo svete, potrebe sebarealizácie, potrebe byť milovaný a niečo v živote dosiahnuť – v kontexte človeka strednej Európy. Zobrazuje Slovensko, v ktorom zastal čas. Slovensko, ktoré tu bolo od nepamäti, a rovnako aj ľudia, ktorí sa rodia stále takí istí. Putovanie z miest, kde nie je nič, na miesta, kde sa zdá, že by niečo mohlo byť. Postavy hľadajú šťastie, zosobňujú večnú nespokojnosť a nemožnosť dosiahnuť naplnenie vlastných túžob.


Aktualizované dňa 24. 06. 2026.


číslo 6, ročník 20, ISSN 2989-3666