Tu nájdete program aktuálneho ročníka festivalu.

Tu nájdete online verziu Žurnálu.


Prvý festivalový deň

Prvý deň festivalu Dotyky a spojenia už tradične patril programovej sekcii Junior. Pondelkové ráno však otvorila inscenácia pre ešte mladších divákov. Emoňovia Divadla Jána Palárika v Trnave priviedli do Štúdia Slovenského komorného divadla deti od troch rokov a ukázali, že aj najmenší diváci môžu byť plnohodnotnými partnermi divadelného zážitku.

Tvorcovia prispôsobili nielen samotnú inscenáciu, ale aj divadelný priestor. Relaxed performance vytvorila bezpečné a prijímajúce prostredie, v ktorom sa komfortne cítili deti aj ich sprievod. Divadlo sa tak nestalo miestom pravidiel a zákazov, ale priestorom hry, objavovania a spoločného prežívania.

Emoňovia hravou a zrozumiteľnou formou hovoria o hneve, strachu či smútku. Najmladších divákov učia pomenovať vlastné emócie a pracovať s nimi, tým starším zas pripomínajú niečo, na čo v každodennom zhone často zabúdajú – emócie netreba potláčať, ale rozumieť im a vedieť ich ovládať. Práve preto sa pondelkové festivalové ráno nieslo v znamení nenápadnej, no dôležitej lekcie o tom, ako byť v kontakte so sebou samým.

V ostrom kontraste k svetu Emoňov stáli zvieratá z Farmy zvierat Akadémie umení. Orwellov text, ktorý nestráca na aktuálnosti, ale s každou ďalšou spoločenskou krízou akoby získaval nové významy, pripomína, že okovy neslobody nevznikajú len silou, ale často aj pohodlnosťou, rezignáciou či ochotou uveriť jednoduchým riešeniam. Práve preto pôsobí Farma zvierat tak nepríjemne aktuálne. Nehovorí len o totalitných režimoch, ale aj o našej ochote prispôsobiť sa, mlčať alebo vymeniť zložitosť sveta za jednoduché odpovede. Ak dopoludnie patrilo otázke, ako porozumieť vlastným emóciám, popoludnie otvorilo inú – ako zostať slobodným človekom vo svete politických sloganov, marketingových kampaní a neustáleho rozdeľovania spoločnosti na „nás“ a „tých druhých“.

Deň zavŕšila inscenácia študentstva Vysokej školy múzických umení Pán Hronu. Ostré a ironické zobrazenie premien slovenského everymana v protokapitalistickej pišťánkovskej dystópii v predvedení mladých tvorcov komunikuje so širokým spektrom divákov. Inscenácia plná tragikomických situácií vypovedá o univerzálnej potrebe nájsť si miesto vo svete, potrebe sebarealizácie, potrebe byť milovaný a niečo v živote dosiahnuť – v kontexte človeka strednej Európy. Zobrazuje Slovensko, v ktorom zastal čas. Slovensko, ktoré tu bolo od nepamäti, a rovnako aj ľudia, ktorí sa rodia stále takí istí. Putovanie z miest, kde nie je nič, na miesta, kde sa zdá, že by niečo mohlo byť. Postavy hľadajú šťastie, zosobňujú večnú nespokojnosť a nemožnosť dosiahnuť naplnenie vlastných túžob.


Druhý festivalový deň

Druhý festivalový deň sme začali predstavením pre deti a mládež z produkcie Bratislavského bábkového divadla. Neskutočné príbehy Mórica Beňovského sú autorským spracovaním života a odkazu slovenského dobrodruha Mórica Beňovského v réžii Pavla Viechu, ktorý je s Martinom Krčom spoluautorom textu. V inscenácii sa kráľ Madagaskaru, pôvodne z Vrbového, konfrontuje s umelou inteligenciou, ktorá k jeho dobrodružstvám pristupuje skepticky, čím otvára tému miery fabulácie Běnovského cestopisov. V úlohe Beňovského sprevádza herečka Frederika Kašiarová mladého diváka divokými cestami, bojmi a vzburami až k jeho korunovácii. Stvárňuje ho s nadhľadom a eleganciou. Ponúka príbeh odvážneho muža, ktorý sa nevzdal svojich snov a ideálov, no občas si dobrodružstvá trochu prifarbil. Beňovský sa stáva slovenskou mytologickou postavou, ktorá všade bola a všetko prežila. Jeho príbeh sa postupne deformuje a rozpadá. Kým na začiatku ide o historickú presnosť, v závere Beňovský vyslovene fantazíruje a spomína, že sa v Amerike zoznámil so Simpsonovcami. Inscenácia tak kladie dôležitú otázku, kým skutočne boli naše slovenské osobnosti, a upozorňuje, že mať trochu kritického myslenia nie je na škodu.

Program Junior ponúkol inscenáciu Vysokej školy múzických umení Helverova noc. Hra Ingmara Villqista hovorí o snahe žiť slušný život v postupne sa radikalizujúcej spoločnosti a o spôsoboch, ktorými totalitné režimy zneužívajú sociálne minority predtým, ako ich ostrakizujú a poštvú proti nim davy. Študenti a študentky si v inscenácii kladú otázky, ako sa šíri krajná politická ideológia a na akých pochybných základoch stoja isté myšlienkové smery. Napriek tomu, že konkrétne časové a geografické reálie hry nie sú špecifikované, odkazujú na programy, ktoré sa odohrávali v nacistickom Nemecku a predstavujú funkčný most k paralelám k slovenskej súčasnosti, akými sú napríklad politické štvanice proti novinárom, queer a trans ľuďom, aktivistom či inak nevyhovujúcim. Inscenácia vyniká vyspelými hereckými výkonmi. Postava Helvera, ktorú stvárňuje študent štvrtého ročníka herectva Alex Frič, je vytvorená s mimoriadnym citom a úctou. Nespolieha sa na herecký kŕč, ktorým sa zvyknú postavy znevýhodnených ľudí v činohre znázorňovať, ale stojí na ambivalencii situácie a jedinečnosti Helverovej osobnosti, ktorá sa vo svojej každodennosti ocitla ako obeť súkolia dejín.

Inscenácia Dospelosť priniesla pohľad na tému dospelosti z úplne inej perspektívy. Divadlo z Pasáže otvorilo otázku, aké je to byť dospelým človekom, ktorého okolie napriek veku neustále vníma ako dieťa. Herci a herečky divadla nám dovolili nahliadnuť do svojho najvnútornejšieho sveta a podelili sa o vlastné skúsenosti, túžby i frustrácie. Mali sme možnosť sledovať mozaiku príbehov vytrhnutých z intímnej každodennosti. Tie zachytávajú lásky, starosti či spomienky na dospievanie performerov, ktoré sa od zážitkov väčšinovej populácie líšia azda iba tým, že väčšinová populácia nie je stigmatizovaná a infantilizovaná. Dospelosť konfrontuje diváctvo s často skrytými predsudkami a nalieha, aby sme začali ľudí so znevýhodnením konečne vnímať ako seberovných.

Po slávnostnom otvorení festivalu, o ktoré sa postarali patróni Júlia Rázusová a Ivan Martinka, nasledovalo predstavenie Národného divadla Košice Banský kvet v réžii Karola Rédliho. Tragikomédia autora Csaby Székelyho rozpráva príbeh ľudí v hladovej doline – v dedine, kde po zatvorení baní ostali len alkohol, zúfalstvo a konár, na ktorom sa človek môže obesiť. Táto téma je v súčasnosti pálčivá a ponúka náhľad na sociálne slabé podmienky, ktoré sa v týchto oblastiach vyskytujú. V malej drevenici sledujeme ťažké osudy dedinčanov. Tí väčšinu času len pijú a cyklia sa vo svojom zúfalstve. Bohužiaľ, inscenácia sa sústreďuje viac na snahu diváka pobaviť, než ho dovzdelať či upozorniť na sociálnu nerovnosť, s ktorou sa na Slovensku a najmä v regiónoch, kde sa rozvoj pozastavil, stretávame. Herecky disponovaný súbor tak venuje pozornosť pointovaniu vtipov, snahe dôveryhodne dodržať gemerský dialekt a na hlbší ponor do tragédie postáv neostáva priestor. Predstavenie sa aj napriek tomuto kritickému pohľadu stretlo s diváckymi ováciami, ktoré si však Michal Soltész v hlavnej postave, ako aj jeho hereckí kolegovia, nepochybne za svoje výkony zaslúžia.

V neskorších večerných hodinách sme mohli vidieť aj prvé predstavenie novej festivalovej sekcie s názvom Veľkú nulu prstom na tabuľu, ktorá vznikla ako reakcia na deštrukčné kroky Rady FPU a slúži na podporu tvorcov a tvorkýň či zoskupení, ktorých fungovanie je v súčasnosti limitované či ohrozené. Sólo performancia Veroniky Malgot Kultúra konca je silnou výpoveďou ženy, matky, umelkyne, ktorá bojuje so svojimi myšlienkami, systémom, aj sama so sebou; ktorá nechce a nedokáže veci ukončovať, (ne)rozhoduje sa racionálne a dáva na svoju intuíciu. Ide o fúziu slova, pohybu a tanca. Balansuje medzi humorom a tragikou, úvahovosťou a emocionalitou. Jej výkon je absolútne presný a vyvážený, svojou úprimnosťou tne do živého.

Zlatým klincom večera bol inscenovaný koncert brnianskeho Divadla Husa na provázku Držím ti miesto. Program zložený z hitov slovenských hudobných legiend ovládol Divadelné námestie i jeho okolie natoľko, že martinské publikum nechcelo českých hostí pustiť z javiska. Za krásnymi slovenskými melódiami a ľubozvučnými textami piesní sa však skrývala aj trpká výpoveď o našej krajine, z ktorej mnohí odchádzajú, pretože im nestačia reči o peknej prírode, obrovskom potenciáli či slovenských lacných a kvalitných potravinách. Inscenovaný koncert tak nebol len hudobnou oslavou našej kultúry, ale aj kritickou reflexiou spoločnosti, v ktorej žijeme. 


Tretí festivalový deň

Deň sme už klasicky začali programom pre deti a mládež, a to inscenáciou Andreja Kalinku Verbum, ktorá je voľným pokračovaním diela Sacrum. Obe sú smerované primárne záverečným ročníkom základných škôl a študentom a študentkám stredných škôl. Inscenácia je performatívnou úvahou o slove ako takom a subjektívnej interpretácii nielen slova, ale s ním súvisiacej aj reality, ktorú vnímame na základe našej skúsenosti každý odlišne.

Režisérka Iveta Ditte Jurčová oživila príbeh českej grófky Sidónie Nádhernej a jej zápas o zachovanie hodnôt v inscenácii Nádherná záhrada po nej zostala. Site-specific inscenácia z koprodukcie Bez javiska a Divadla Pôtoň nás zaviedla na javisko Národného domu, hoci pôvodne nie je určená pre divadelné priestory. Festivalové hosťovanie však prináša aj takéto špecifiká a nové vyznenia pôvodného diela. Jeho hlavná myšlienka pritom zostala čitateľná aj v tomto kontexte – potreba skrášľovať a zveľaďovať prostredie, v ktorom žijeme. Divák má možnosť sledovať výtvarné inštalácie, ktoré sa spájajú s jej osudom, voľne sa pohybovať po priestore, dotýkať sa vystavených exemplárov, čítať či vypočuť si o nich, alebo si za pomoci meotaru prezrieť Sidóniin osobný archív. Inštalácia sa plynule mení na performance herečky Simony Hudecovej, ktorá prostredníctvom textu Slávky Civáňovej objasňuje tragiku zámku vo Vrchotových Janoviciach. Divák má možnosť uvažovať nad našou neschopnosťou konzervovať a ceniť si pamiatky. Budovy chátrajú alebo sa z nich stávajú predražené developerské projekty. Vieme nahliadnuť do Sidóniinej záhrady a uvažovať nad vzniknutými a pomaly nenapraviteľnými pamiatkovými dlhmi.

V istom zmysle na ňu nadviazala aj inscenácia Slovenského národného divadla Nosorožec – viacnásobne nominovaná na Dosky – v réžii Júlie Rázusovej, ktorá túto potrebu preniesla z vonkajšieho priestoru do nášho vnútorného sveta. Aj svoje hodnoty, postoje a schopnosť kriticky myslieť je totiž potrebné neustále zveľaďovať, ak nechceme prepadnúť väčšinovému, stádovitému nastaveniu, ktoré môže byť zvodne jednoduché, no zároveň nebezpečne klamlivé. Róbert Mankovecký v úvode pred predstavením podotkol, že návštevníkov Dotykov a spojení čaká vrchol. Rozhodne sa nemýlil, najmä čo sa týka hereckého výkonu Romana Poláčika, ktorý divákom predviedol zlomeného a vyčerpaného jedinca, ktorý sa pokúša zostať človekom a nezmeniť sa na nosorožca. Rázusovej inscenácia priamo reaguje na zdeštruovaný stav slovenskej kultúry. A apeluje na to, aby naša koža nezhrubla a nenarástol nám na čele roh.

Deň zavŕšila inscenácia Akcent mladej maďarsko-slovenskej divadelnej platformy TREPP, ktorá bola uvedená v dramaturgickej sekcii Veľkú nulu prstom na tabuľu. Podľa knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky viedli členovia platformy rozhovory o živote vo viacjazyčnom prostredí s mladými ľuďmi. Výsledným tvarom je montáž siahajúca od začiatku dvadsiateho storočia až na koniec dvadsiateho prvého, ktorá hodnotí minulosť, konštatuje prítomnosť a predpovedá budúcnosť viacjazyčnej Bratislavy. Akcent ponúka podnetný myšlienkový experiment, podnecuje diváka zapájať znalosti cudzích jazykov, o ktorých častokrát ani nevie, že ich má a je plný momentov, s ktorými sa dá stotožniť, aj keď divák nepochádza z viacjazyčnej domácnosti. Pri inscenácii uvedomí, že portfólio rôznych jazykov, ktoré ho v bežnom živote obklopujú, je pestrejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.


Štvrtý festivalový deň

Inscenácia Posledný prípad Viktora H. priniesla silný a mrazivý príbeh o vine, spravodlivosti a zlyhávaní rodinných vzťahov. Tvorcovia prepájajú detektívny thriller s iróniou a otvárajú témy agresivity mladých ľudí či rodičovskej nevšímavosti. Inscenácia, v ktorej bola signifikantná najmä atmosféra a výrazné herecké výkony podnecuje k otázkam, na ktoré nie sú jednoduché odpovede. 

Počas Dotykov a spojení mali diváci možnosť vidieť dve inscenácie v réžii patrónky festivalu, Júlie Rázusovej. Súčasťou hlavného programu štvrtého festivalového dňa bola OTA Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Michal Ditte, autor dramatickej predlohy, spracoval život a posolstvo významnej slovenskej investigatívnej novinárky dvadsiateho storočia, Oty Plávkovej. Tá v roku 1968 odmietla prijať okupáciu ako „bratskú pomoc” a stala sa pre vtedajší režim nepohodlná. Jej život sa na javisku konfrontuje s postavou Laury, mladej súčasnej novinárky, ktorá sa kvôli vyhrážaniu od ľudí na vysokom postavení, no tiež slovných útokov bežných konzumentov spravodajstva, musí skrývať na vidieku. Ditte a Rázusová prinášajú otázku, čo znamená byť novinárom. Aké riziká so sebou prináša práca, ktorá by mala byť absolútnym základom demokratickej a slobodnej spoločnosti. V pohybovo jednotnej, rytmickej, energickej inscenácii sa vystrieda v rolách Oty šesť herečiek, ktoré nám fragmentárne a nelineárne odhaľujú správanie režimu a celoživotný odkaz tejto významnej osobnosti. Budúce generácie sa nás budú pýtať, čo sme robili. Je dôležité nestratiť svoje hodnoty a nepodvoliť sa. To nám Ota Plávková pripomína.

V rámci hlavného programu sme mali možnosť zažiť performance Adama Draguna Alex. Situáciu straty zmyslu práce a umeleckého smerovania sledujeme cez rôzne uhly pohľadu: režiséra, ktorý proces mapuje, človeka, ktorému sa to deje, dieťaťa, ktoré si stratu snov nevie predstaviť či oko kamery, ktorou kreatívny tím vývoj dvojročného kreatívneho procesu sleduje. Alex je performatívna esej o strate ideálov, s ktorými človek stráca aj časť seba, ich znovuobjavovaní a o tom, čo tento typ premeny môže priniesť. Prítomnosť detí, či už z videozáznamu, alebo herecký výkon Anny Tóthovej, prináša téme vyhorenia nové konotácie. Detská neschopnosť pochopiť, ako môžu sny prestať dávať zmysel nevytvárala iba protipól ústrednej téme, ale aj humornú plochu reflexie, s ktorou sa vie nejeden (nielen) divadelník stotožniť.

Inscenácia Unavená žiadosť  Divadla SkRAT využíva rámec pracovnej porady ako metaforu fungovania slovenskej kultúrnej sféry. Zachytáva každodennú realitu umelcov zápasiacich s neistým financovaním, byrokraciou či prekarizovanými pracovnými podmienkami. Tým, že inscenácia pracuje s konkrétnymi odkazmi na aktuálne spoločenské a politické dianie, poukazuje na dlhodobo neudržateľný stav kultúrnej politiky na Slovensku. Humor a absurdita slúžia ako prostriedok kritickej reflexie systému, ktorý od pracovníkov v kultúre vyžaduje neustále dokazovanie vlastnej hodnoty.


Piaty festivalový deň

Piaty festivalový deň odštartovala inscenácia pre tínedžerov Hej, Pookie! .Tá na základe výskumu s rodičmi a deťmi, ako aj vedeckých poznatkov apeluje na dôležitosť medzigeneračného dialógu. Divadelný priestor tu funguje ako miesto potenciálneho druhého pokusu – pre deti aj ich rodičov. Každý si želá zvládať konfrontácie na prvý pokus, práve preto, že sú náročné, zmätočné a bez jasnej správnej možnosti. Inscenácia ponúka analytický pohľad na napäté situácie a zároveň pripomína, že nejde o to za každú cenu vyhrať či klásť na seba nerealistický tlak. Od queer sebaprijatia cez menštruáciu až po úzkosť – témy boli spracované s citom a úctou, ktoré si zaslúžia.

Piatkové popoludnie prinieslo derniéru inscenácie Na medveďov!!!, ktorá prostredníctvom milencovej lsti ako z rímskej komédie nastavila zrkadlo celému slovenskému národu. Zabudnutá hra Jánosa Margittaia, objavená po rokoch na povale divadla, v modernom spracovaní pripomenula, že ako spoločnosť často zostávame uväznení v minulosti. Žiaľ, aj táto komediálne ladená inscenácia potvrdila, že ani kritikou oceňované diela, ktoré sa neboja s humorom kriticky reflektovať slovenskú spoločnosť, nemusia mať na repertoári dlhý život. S divákmi sa lúči už rok po premiére.

  1. Druhou inscenáciou hlavného festivalového programu bol Pokladík (Every Breath You Take) Divadla Aréna. Fenomén stalkingu je vykreslený ako dôsledok doby, ktorá si zvykla na neobmedzený prístup ku každému. V inscenácii sú zobrazené jeho viaceré podoby – od naivnejších až po skutočne invazívne a násilné. Hlavná línia sa primárne nesústreďuje na dôvody, prečo sa to deje, ale na dôsledky, ktoré má stalking na svoje obete. Poskytuje základnú osvetu o tom, čo robiť, keď je niekomu narušené súkromie. Inscenácia sa nesnaží ponúknuť jednoznačné odpovede ani riešenia, ale otvára priestor na uvedomenie si závažnosti problému. Pripomína, že invazívny vstup do najosobnejších sfér jednotlivca nie je banalitou, ale skúsenosťou s dlhodobými následkami na život obetí.

Festivalový deň sme zakončili predstavením Divadla Kontra Sobík. Monodráma Petra Čižmára v réžii Klaudyny Rozhin prináša dôležité témy stalkingu, túžby po pozornosti a láske, ako aj pochybení systému, ktorý nás má chrániť. Sobíka môže divák poznať ako populárny seriál Baby Reindeerna Netflixe, Divadlo Kontra však inscenáciu uviedlo ešte pred touto populárnou adaptáciou. Podľa slov Petra Čižmára išlo pravdepodobne vôbec o prvé uvedenie monodrámy Richarda Gadda mimo Británie. Peter Čižmár sa úlohy v monodráme zhostil energicky a presne. Udržať divákovu pozornosť hodinu a desať minút, najmä v tak minimalistickej scéne, môže byť pomerne náročné. Čižmárovi sa to však darí. Vďaka nemu na javisku ožíva nielen postava stand-up komika a autora drámy, ale aj desivá stalkerka Martha. Predstavenie otvára dôležité a zložité témy, spracúva ich však s humorom a nadhľadom. V dobe neistoty a zanikajúcich divadelných projektov je Divadlo Kontra dôležitým subjektom, ktorý prináša do regiónu nové a nezvyčajné texty a otvára pálčivé otázky.


Aktualizované dňa 27. 06. 2026.


číslo 6, ročník 20, ISSN 2989-3666