Hry (najmä tie počítačové) a hráčske prostredie sú jedným z nosných východísk režijnej a kompozičnej koncepcie inscenácie. Spolu s päticou hercov putujeme niekoľkými levelmi, aby sme si (znovu) zreflektovali zažité situácie z našej puberty a detstva, emocionálne ich lepšie uchopili a dokázali sa posunúť ďalej. Hrajú a spovedajú sa tak dospelí, ako aj tínedžeri. Je sympatické, že práve toto overovanie si zažitého, jeho reprojekcia a nahliadanie naň z novej strany či z odstupu je rovnako „cringe“1 ako oslobodzujúce.

Putovanie cez „checkpointy“2 a prehrávanie si zažitých situáciíje podnetným naplnením podtitulu emocionálna výchova a o to výstižnejším, že nejde o školské či odborné poučovanie, ale naopak o spoločnú snahu o porozumenie. Tvorkyne libreta Alžbeta Vrzgula a Katarína K. Cvečková vybrali hlavné fenomény, s ktorými sa násťroční trápia a o ktorých nechcú alebo nemajú s kým hovoriť, ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie