plus / mínus: Aký bol váš divadelný október?

Michaela Mojžišová (teatrologička, operná kritička)

Najintenzívnejší októbrový zážitok mi privodil nový hudobno-divadelný projekt Romea Castellucciho v Rímskej opere. Pergolesiho Stabat Mater, barokové oratórium o bolesti Ježišovej matky pod krížom, sa nehralo v divadle, ale v najstaršej rímskej Bazilike Santa Maria in Aracoeli na Kapitole. No nielen z hudobnej nádhery diela či zo sugestívneho priestoru mi naskakovali zimomriavky. Bol to najkrehkejší, najrozjímavejší Castellucci, akého som doposiaľ zažila. Milujem absolútnu asociatívnu slobodu, ktorú jeho imaginatívny výtvarno-divadelný jazyk ponecháva divákovi. Castellucciho obrazy o mnohom vypovedajú, ale nič nevnucujú. Strojcom katarzie si je každý sám.

Takýto umelecký, ale aj duchovný doping som v danej chvíli urgentne potrebovala, do Ríma som letela roztrpčená dianím v banskobystrickej Štátnej opere. Divadlo, ktoré vo svojej šesťdesiatšesťročnej histórii nie raz dokázalo vstať ako fénix z popola, je dnes v takej finančnej mizérii, že nevie, čo, kde a či vôbec bude hrať. To, že v snahe zachrániť inštitúciu položilo na oltár démona súhlasu svoju dlhoročnú dramaturgičku Alžbetu Lukáčovú, problematizuje vec i z morálnej stránky. Sú situácie, v akých sa nechcete ocitnúť – ani ako zamestnanec, ani ako nadriadený. Skutočný vinník raz odíde, no rany sa budú zaceľovať ešte dlho potom. Veď už to tu bolo – a máme to tu zas.

Barbora Forkovičová (divadelná kritička)

Vždy sa teším, keď sa mi podarí vycestovať za divadlom mimo hlavného mesta. V októbri mi tieto „výjazdy“ priniesli nielen spoznávanie slovenských obcí (a hotelov), ale aj silné divadelné zážitky. Najväčšou udalosťou môjho kultúrneho októbra bola inscenácia Ota vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Pozoruhodný príbeh novinárky Oty Plávkovej v interpretácii Michala Ditteho (text) a Júlie Rázusovej (réžia) a koncentrovaného zvolenského hereckého súboru mrazí, dojíma a okrem konkrétneho osudu vyzdvihuje najmä odvahu a odhodlanie novinárok a novinárov. Tvorivý tím ich práci a poslaniu vzdáva hold vo forme svojej špičkovej práce – inscenácie, ktorú sa určite oplatí vidieť.

Zošidlo v Bábkovom divadle Žilina je zas hravé a nespútané. Režisérka Silvia Vollmann s tvorivým tímom pripravila inscenáciu plnú lektvarov, experimentov a prapodivných stvorení (v pestrofarebnom – a aj fosforeskujúcom! – vizuále scénografky Daše Krištofovičovej), ale aj dejových zvratov a prekvapení. Návšteva zámku šialeného profesora vás pobaví a prebudí vo vás detské nadšenie.

Veľkým potešením je aj to, keď na Slovensko prídu umelci zo zahraničia. Vďaka festivalu Bratislava v pohybe tu hosťovala tanečná inscenácia After all, ktorá hovorí o vyrovnávaní sa so smrťou. Francúzska choreografka Solène Weinachter v téme straty blízkeho človeka nachádza nielen smútok a priestor na kontempláciu, ale naopak aj humor, cez ktorý odvážne a veľmi šarmantne predstavuje smrť ako oslavu života.

Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

Z októbrových divadelných premiér vo mne zarezonovala zvolenská inscenácia Ota z Divadla Jozefa Gregora Tajovského. V mnohovrstevnej scénickej koláži sa prepletajú dve línie – významnej, ale zabudnutej novinárky Oty Plávkovej a súčasnej investigatívnej novinárky Laury. Kým Plávková je skutočná historická osobnosť, na ktorej ideologicky poznačenom osude autor Michal Ditte a režisérka Júlia Rázusová ukázali mašinériu moci v kontraste k pevnosti odboja jednotlivca, Laura ako fiktívna postava v sebe spája aktuálne zastrašovanie novinárok a novinárov a spochybňovanie žurnalistiky. Nadčasový a ľudsko-trpký príbeh je podaný prostredníctvom dynamických rytmizovaných obrazov, ktoré nás držia v takom strehu, v akom bola po celý život pravdepodobne aj Plávková. Jej nezdolnosť zvýrazňuje fakt, že ju na scéne stvárňuje až šesť herečiek, ktoré tvoria herecky vyrovnaný zbor. Okrem posolstva o vnútornej sile nepohodlného človeka, sformulovaného bez veľkých gest a kriku, ktoré je o to výpovednejšie, že je bez akejkoľvek aktualizácie stále žiaľ aktuálne, sú osobitými príznakmi inscenácie naživo vytváraná hudobná kompozícia (pričom sa „hrá“ aj na písacích strojoch) a kolektívny výkon herecky kompaktného obsadenia.

V komornejšom, i keď hýrivejšom duchu sa niesla inscenácia P0P2 (personzeropersontoo) v réžii Jána Šimka v Dome kultúry Zrkadlový háj. Dvaja mladí muži (herci Makar Tikhomirov a Tadeáš Bolo) rozkrývajú proces hľadania vlastnej identity, a to na pozadí rozpadajúceho sa sveta, nedostupného bývania, prchavých vzťahov či preplnených techno clubov. Aj v tomto prípade ide o koláž scén, a to na úrovni príbehu aj zvolených výrazových prostriedkov (od civilizmu a výraznej interakcie s divákom cez ironický nadhľad až po sprostredkúvanie dokumentárnych materiálov vo forme podcastu). Tú si však skladáme len pomaly, pričom na vyčerpanie témy a sformulovanie autorskej výpovede nám čriepky nemusia stačiť. V závere sa vytvára mozaika (končiaca možno trochu rozpačito) prežívania mladej stratenej generácie, ktorú ženie vpred hádam len potreba prežiť. Prejav hercov je veľmi civilný a prirodzený, čo podporuje autentické prežitie skúmanej problematiky.

Duchovnú obrodu mi priniesla inscenácia Ľudstvo/Mankind Petra Mazalána a jeho tvorivého kolektívu, uvedená v gotickej kaplnke františkánskeho kostola. Aj keď vychádza z dvoch stredovekých moralít a hovorí o Bohu povolávajúcom Smrť, aby človeka Everymana priviedla k skladaniu účtov, nie je prvoplánovo moralizátorská ani tendenčná. Je skôr krehkým obrazom malého človeka (sprevádzaného anjelskými hlasmi hudobného ansámblu Ad Fontes), utopeného v statkoch súčasnosti, s výpoveďou o svete blížiaceho sa konca.

Martina Havierová (režisérka, dramaturgička)

V októbri som sa na týždeň vrátila do môjho niekdajšieho domova. V Trenčíne som navštívila festival Sám na javisku, ktorého tridsiaty prvý ročník bol obohatený dramaturgickou líniou Japan Selection. Za tri predstavenia, ktoré som v rámci japonskej línie festivalu absolvovala, som nesmierne vďačná a zároveň mi dali pocítiť, že musím rozšíriť svoje vnímanie divadla. Neradno sa zaseknúť v tom, čo nám ponúka Európa, keď po celom svete existuje nesmierne množstvo divadelných techník.

Najsilnejší zážitok, ktorý prišiel na konci mesiaca, bol dielom slovenských tvorkýň a tvorcov. Performancia Alex Adama Draguna vznikala dva roky, počas ktorých spolu s „Alexom“ (ktorého skutočné meno sa v performancii nevysloví, ale o ktorom vieme, že je dramaturgom jednej prestížnej divadelnej inštitúcie) skúšali vytvoriť sólo performanciu, ktorá mala Alexovi pomôcť, aby nevyhorel. Prostredníctvom humoru ľahkosti, videí a výbornej hudby a sound designu rozprávajú tvorkyne a tvorcovia o človeku, ktorý zasvätil život niečomu, čo mu postupom času prestávalo dávať zmysel. Alexovo sklamanie z vysnívanej práce je postavené do protikladu s desaťročnou Annou, ktorá túži byť herečkou a hrať v Slovenskom národnom divadle, pretože, ako sama povie, všetci veľkí herci hrajú v SND. Anna reprezentuje Alexa ako dieťa, ktorý chcel robiť divadlo a ktorému sa zdala práve divadelná tvorba plná možností. Stvárňuje nielen Alexa-dieťa, ale aj dospelého muža a rozpráva zaňho o pocitoch zbytočnosti, vyčerpaní kreativity, ale komentuje aj politické dianie a to, ako vplýva na tvorkyne a tvorcov. Performanciu treba jednoznačne vidieť, a to nielen pre záverečnú dojímavú scénu plnú smútku i nádeje. Použitím súčasnej reči a bez zbytočných metafor či scénických symbolov priniesla do pozornosti problém týkajúci sa nielen tých, ktorí pracujú v kreatívnom prostredí. Vyhorenie je téma celej spoločnosti. My divadelníčky a divadelníci by sme sa však o týchto témach mali rozprávať viac, a to nielen v kontexte súčasnej príšernej kultúrnopolitickej situácie.