Marek Godovič (divadelný kritik)

Október bol pre mňa mesiacom divadelných stretnutí rôzneho druhu. Roky sledujem medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe a neprestávajú ma fascinovať jeho tváre a podoby. Pri sledovaní tanečnej performancie Sonoma španielskeho súboru La Veronal sa vo mne odohrával prudký sled obrazov, drobných spojení či silných emócií, ktoré som neraz nemohol svojím vnímaním postihnúť a mal som pocit, že sa v nich topím.

Otvorenie sezóny v Divadle Stoka malo v sebe všetky atribúty rodinnej a divadelnej oslavy slobody a túžby pokračovať aj napriek odchodu Blaha Uhlára. Hoci sa akcia konala v priestore súčasnej kultúry A4, mysľou som blúdil po priestoroch na Pribinovej ulici, kde Stoka v deväťdesiatych rokoch sídlila. Veľmi potrebný večer.

Na konci mesiaca som sa v Štúdiu 12 stretol s režisérom Viliamom Dočolomanským (zo zoskupenia Farma v jeskyni) v diskusii po premietaní filmov Efeméry a Commander, ktorú som moderoval. V nej sa reflektovali aktuálne témy ako radikalizácia detí na internete či problém dezinformácií, ale aj to, ako dokáže divadelný súbor edukatívne pracovať s rôznymi generáciami divákov. S Farmou v jeskyni som spolupracoval šesť rokov a so zatajeným dychom sledujem, kam sa tento súbor, využívajúc prvky fyzického divadla, dokázal posunúť aj pod vplyvom nových spoločenských udalostí.


Zuzana Andrejco Ferusová (divadelná kritička)

Myslím, že som tento mesiac „trhla svoj osobný rekord“: zúčastnila som sa na troch divadelných festivaloch. Prvé októbrové dni som vycestovala na Bábkarskú Bystricu. Bola to len moja druhá návšteva, ale tento festival mi veľmi prirástol k srdcu. Mesto Banská Bystrica ma fascinuje, som úprimnou fanúšičkou Bábkového divadla na Rázcestí a bienálna prehliadka má úplne osobitú atmosféru. Boli to pre mňa nádherné dni plné krásnych stretnutí a výnimočných zážitkov kvalitného, nevšedného divadla. A hoci sme sa všetci „kultúrnici“ ocitli vo veľmi vypätej a ošemetnej situácii a doslova v štrajku, o to vzácnejšie dokážu byť takéto dni v dobrej spoločnosti. Táto nálada spolupatričnosti pokračovala aj na festivale Drama Queer, aj počas tanečných večerov festivalu Bratislava v pohybe. Nevzdávajme sa, spájajme a stretávajme sa aj naďalej!


Max Sobek (divadelný influencer)

Október veľa dôvodov na úsmev nepriniesol. Ak sa však rozprávame o smiechu, tých som našiel viac a, popravde, som ich už potreboval. Napríklad Terapia v Divadle Jána Palárika v Trnave. Tento v teoretických kruhoch „nepopulárny žáner“ treba povzbudiť. Vznikla príjemná dvojinscenácia, ktorá nie je hlúpa a nudná, ako sa často v inscenáciách s rovnakou ambíciou rozveseliť deje. O smiech sa pokúšali aj Mníšky z Divadla Andreja Bagara v Nitre (neúspešne) a Váňa a Soňa a Máša a Spike z Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Prešovčania potvrdili, že Mariana Luteránová vie pracovať s hercami a nájde im aj viac príležitostí, ako zamýšľal samotný Christopher Durang, a to mi tiež vyčarilo úsmev na tvári.

Úsmev, ktorý sa zjaví vtedy, keď už neveríte a myslíte si, že je všetko v našej spoločnosti stratené, som mal na tvári dvakrát. Juraj Loj ako Lady Macbeth v SND priniesol nový rozmer do inscenácie hovoriacej o totálnom stratení zábran v dôsledku egoistických túžob jednotlivca za cenu likvidácie všetkého dlho budovaného okolo seba.

Na problémy, tentoraz v prístupe k životnému prostrediu, poukazuje aj inscenácia Sen o pralese od zoskupenia Korene&Kosti, ktorá je nesmierne citlivou a nežnou básňou bábkového divadla pre dospelých. A pritom banálnou, ale „idete s nimi“.

„Dekel mi odpálili“ Španielky zo skupiny La Veronal v inscenácii Sonoma, po ktorej nastal u mňa (vnútorne) nie smiech či úsmev, ale šialený rehot z pretlaku energie a sily, a ich záverečný výkrik som s nimi chcel jednoznačne zdieľať. 


Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

Október sa pre mňa niesol jednak v dobiehaní restov z druhej polovice minulej sezóny, ale tiež v pozvoľnej novosezónnej premiérovej atmosfére. Spomedzi premiér príjemne prekvapila dvojinscenácia Terapia z Divadla Jána Palárika v Trnave. Tá naplnila hranice komediálneho žánru a hoci odhalila absolútne stereotypy v partnerských vzťahoch, ostal z nej pocit veľmi ľudskej úprimnosti a  skutočnosti. Spolu so silnou hudobnou a speváckou zložkou sa z nej stane, verím, divácky veľmi vďačný titul. Z kamenných divadiel ma ešte potešila inscenácia Váňa a Soňa a Máša a Spike z Divadla Jonáša Záborského v Prešove, s ktorou hosťovali v Bratislave. Tieto inscenácie spája režijné meno Mariany Luteránovej (a hudobníka Martina Husovského a výtvarníčky Diany Strauszovej), čo sa pretavilo do herecky svižných charakterov a ironizácie každodennosti.

Z dopozerávania nezávislej scény musím spomenúť Eden. Útek z raja v réžii Alžbety Vrzguly v DPM. S herečkami sme putovali do našej nedávnej minulosti (a v predstavách niektorí aj túžobne na Západ) a nachádzali paralely súčasných a niekdajších spoločenských ťažôb. Hoci inscenácia prostredníctvom drsných i smutných zážitkov a spomienok pomenúva realitu, dýcha z nej akási nádej, že všetko napokon nejako dopadne. Pre plnší zážitok by bolo lepšie inscenáciu vidieť vo všetkých troch verziách (alebo mať možnosť preniknúť do výskumu tvorkýň). Hĺbkový výskum predchádzal určite aj inscenácii Pamäť miesta Divadla K o histórii budovy bývalej Základnej školy na Jesenského ulici. Tvorcovia jej príbeh rozkrývajú cez niekoľko veľmi abstraktných a efemérnych obrazov, v ktorých sa predmety stávajú protagonistami a performerky zasa objektmi. 


číslo 8, ročník 18, ISSN 2989-3666