Hoci sa mnohí vďaka martinskej inscenácii stretnú s menom Jánosa Margittaia po prvý raz, azda len na dejinách slovenského a českého divadla na VŠMU sa mihol ako marginálna informácia, ja osobne si pamätám z detstva, ako mi o ňom hovorievala dedova staršia sestra. Stretla sa s ním dokonca aj osobne, ešte ako mladé dievča, keď prechádzali s rodinou cez Turiec do Bratislavy, a do vysokého veku jej ostala spomienka na jeho skromný výraz a jemný lišiacky úsmev. Údajne sa nebál ironicky pomenovať stav vecí v krajine. A to chcelo odvahu, keď uvážime, že tvoril v turbulentných časoch rozpadajúcej sa Rakúsko-uhorskej monarchie, ako aj počas a po prvej svetovej vojne.

Treba oceniť, že po mnohých úspešných autorských spoluprácach siahol tvorivý tandem Brutovský – Dacho po klasickej hre, ktorú pre jej nadčasovosť nemuseli aktualizovať. Má taký etický aj spoločensko-politický presah, akoby ju napísal Margittai v tomto roku. Akoby ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie