Adriana Moravčíková

(herečka)

Často premýšľam, ako vzniká divadlo a čo v ňom hľadám. Kedysi by som neverila, že môj názor naň by mohol byť hodnotný. Dnes však študujem v štvrtom ročníku na VŠMU a divadlom sa zaoberám dennodenne. Škola ma nezmenila, skôr prehĺbila. Bol to skok do hlbokej vody, v ktorej sa človek buď utopí, alebo sa naučí plávať. A keď sa mu to podarí a napokon sa vynorí, cíti prvý nádych pravdy. Možno je to klišé – herečka, ktorá hovorí o pravde –, no v čase všadeprítomnej neistoty je to to jediné, čo ostáva. A práve táto pravda robí divadlo miestom, kam sa oplatí vracať. Miestom neustáleho a dobrovoľného skoku do vody.

Sezónu som otvorila v Divadle Lab inscenáciou American Psycho režisérky Janky Gavurovej, pojednávajúcou o radikalizácii mladých mužov a osobnom zle jednotlivca. Následne sme sa v Divadle NUDE v Klinike Betty Fordovej venovali téme ženskej závislosti. Inscenácia mala pre mňa až autoterapeutický charakter, keďže text vznikal priamo počas tvorivého procesu. O to viac nás potešili pozitívne reakcie a pripravované aprílové hosťovanie na festivale Venušiny dny v Prahe.

Spomeniem i čerstvo uvedenú inscenáciu Pán Hronu, opäť v Divadle Lab, ktorá mi umožnila pracovať so študentmi piateho ročníka a nachádzať rôzne formy hereckej štylizácie. V rámci nášho ročníka uvedieme pod režisérskym vedením Pavla Viechu inscenáciu Bessemionovci, ktorá vychádza z Gorkého Meštiakov. Veľmi sa teším, že nás projekt opäť spojí ako spolužiakov. Mojou poslednou premiérou aktuálnej sezóny bude Brechtov Život Galileiho v réžii Martina Čičváka v Slovenskom národnom divadle.

Okrem herectva sa chystám venovať aj hudobnej tvorbe. V Štúdiu 12 som sa v rámci projektu Mliečne zuby podieľala na vzniku politického kabaretu Ohorky, ktorý sa zaoberá témou vyhorenia a mal veľmi pozitívne ohlasy. S týmto projektom plánujeme zájazdy na Malý Trh a do Stanice Žilina-Záriečie. Zároveň pracujeme na albume, ktorý bude okrem hudby z inscenácie obsahovať aj nové piesne.

Teším sa z možností pôsobiť v rôznych divadlách. Hoci neviem, kam ma moja cesta zavedie, každá príležitosť ma učí vážiť si prácu jednotlivých tímov, získavať skúsenosti a objavovať priestor tvorby a osobnej pravdy, ktorým pre mňa divadlo aj naďalej ostáva.


Kristína Kotarbová

(herečka)

Moje pôsobenie v Spišskom divadle sa začalo počas štúdia piateho ročníka na konzervatóriu. Táto príležitosť ma nasmerovala na moju ďalšiu profesionálnu cestu a na spišskej scéne účinkujem už šiesty rok.

Za jeden z mojich najvýznamnejších projektov považujem inscenáciu Šeptuchy v réžii Mariany Luteránovej, ktorá získala výraznú pozornosť divadelnej obce a priniesla viacero ocenení nielen mne, ale aj Spišskému divadlu. To sa vďaka tomuto odvážnemu počinu opäť ocitlo na divadelnej mape. Mojím ďalším srdcovým projektom je Metropolka v réžii Viktora Kollára, ktorá spracúva strastiplný príbeh herečky Dalmy Špitzerovej počas druhej svetovej vojny.

Obohacujúcou skúsenosťou z minulej sezóny pre mňa bola aj inscenácia My a tí druhí, vytvorená kompiláciou hier Júliusa Barča-Ivana, na ktorej sme sa autorsky podieľali aj my herečky. Spolupráca s Martinom Bašistom a Tímeou Bučkovou mi ukázala divadlo z inej stránky a priviedla ma aj k ochotníckemu súboru NA SKOK v Raslaviciach. Práve tam som mala možnosť spoznať divadelný svet nielen z javiska, ale aj zo zákulisia, napríklad pri vlastnoručnej výrobe kulís. V Divadle NA SKOK som debutovala v čiernej komédii Prečo ženy vraždia, naskúšali sme tam aj Annu Kareninu a zahrala som si aj v slovenskej klasike Matka.

Aktuálnu sezónu sme v Spišskom divadle otvorili veselohrou Kubo. Momentálne sa nachádzame na začiatku skúšobného procesu autorskej inscenácie režisérky Martiny Havierovej A hory celú noc žiarili, ktorej premiéra je plánovaná na koniec marca. Sezónu uzavriem inscenáciou Zuzanka Hraškovie v réžii Mariany Luteránovej.

Moja divadelná domovina ma priviedla aj k spolupráci s Divadlom Kontra, kde sa pod vedením Petra Čižmára a Klaudyny Rozhin podieľam na projektoch scénického čítania textov, ktoré sú v Kontre uvádzané v slovenskej premiére.

Všetky tieto projekty a divadlá však spája to, z čoho najradšej pri svojej práci čerpám a čo ma inšpiruje – ľudia. Na divadle ma fascinuje práve jeho neopakovateľná prítomnosť, ktorú v danom momente vytvárajú všetci zúčastnení. Pri hereckej tvorbe preto často vychádzam z tých, ktorí sú v tej chvíli so mnou na javisku. Nechávam sa strhnúť ich vnútorným nábojom a vymieňame si energiu, ktorá definuje divadelnú prítomnosť.


Alexandra Lukáčová

(herečka)

Na herectve ma veľmi baví jeho širokospektrálnosť. Neustále sa môžem a zároveň by som sa aj mala vzdelávať. Čítať, zaujímať sa o svet, o ľudí, o seba, starať sa o svoje telo aj dušu. Veľmi mi pomáha rozvíjať sa ako herečka práve to, keď rastiem ako človek – žijem život, naberám skúsenosti, učím sa prijímať seba samu takú, aká som, a premieňať to na svoju výhodu v podobe originality a autentickosti. Je to pre mňa výzva.

Najvďačnejšia som však za komunitu divadelníkov, umelcov, v ktorej sa pohybujem. V rámci spolupráce na rôznych projektoch stretávam mnohých sčítaných, súcitných, kreatívnych, inšpiratívnych ľudí. Práve toho by som sa nikdy nechcela vzdať.

Som tiež veľmi vďačná za doterajšie možnosti účinkovať v rozmanitých typoch inscenácií, spolupracovať s režisérmi s odlišným tvorivým rukopisom a pôsobiť vo viacerých divadlách. Mám skúsenosti so site-specific tvorbou, performatívnymi projektmi (Masa a moc, Zánik západu), muzikálmi (Lazarus, Na skle maľované), formátom classroom play (Čaute!), naratívnym divadlom (Odysea), ale aj „tradičnou“ činohrou. K stvárneniu činoherných postáv sa snažím pristupovať cez úprimné a čo najhlbšie ľudské pochopenie a prežitok, no zároveň som vždy rada, keď mám možnosť pracovať s „nadsázkou“ či so štylizáciou, spevom, alebo pohybom. Rada sa učím nové veci a rada posúvam svoje limity.

Aktuálne skúšam inscenáciu Tri sestry v DPOH v réžii Patrície Rotterovej, kde mám možnosť stvárniť postavu Máše. Súčasne hosťujem v Činohre SND, Divadle Aréna, Divadle Andreja Bagara v Nitre a v Divadle Malá scéna.

Zároveň štvrtý rok pôsobím ako pedagogička na VŠMU, kde som tento rok začala aj doktorandské štúdium. Učím predmet Technika reči pre študentov s materinským jazykom ukrajinským a v rámci doktorandského štúdia sa venujem predmetu Technika hlasu. K pedagogickej činnosti cítim v niečom najväčší rešpekt. Vnímam ako veľkú zodpovednosť sprevádzať študentov na ceste dozrievania ich umeleckých osobností. Snažím sa na sebe pracovať, aby som študentom mala čo odovzdať a pritom sa aj ja sama od nich veľa učím.


číslo 2, ročník 20, ISSN 2989-3666