Schimmelpfennig v pôvodnom texte predpisuje, aby celý príbeh rozprávala neurčitá skupina mužov a žien rôzneho veku, ktorí sú niekedy chórom, inokedy jednotlivcami. Režisér Dávid Paška s dramaturgom Martinom Kubranom sa však rozhodli obsadiť výlučne ženský herecký kolektív a zamerať sa na ženské prežívanie. Prerozprávanie Odyseovej dvadsaťročnej absencie od jeho manželky Penelopy pre trójske krviprelievanie, respektíve pre jeho strastiplný návrat do rodnej Ithaky, zo ženského pohľadu treba jednoznačne oceniť. Toto rozhodnutie pokračuje v línii feminizácie či feministickej aktualizácie starovekých predlôh s cieľom očistiť ich od rodových stereotypov a nazerať na prežívanie žien ako na pocity rovnocenných (ak nie väčších alebo skutočných) hrdiniek. Na druhej strane zmena optiky naráža na dobové konvencie nielen mýtických čias, ale aj klasického obdobia starovekých Atén či ďalších polis, kde bez ohľadu na náš dnešný názor obohatený o časový odstup ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie