Zuzana Čupajová

(scénická a kostýmová výtvarníčka)

Scénograf, ktorý si zachováva konzistentný jazyk, si vytvára rozpoznateľnú identitu a umožňuje, aby sa jeho tvorba čítala ako kontinuálny umelecký výskum. Nesnaží sa o širokú formálnu diverzitu, ale dlhodobo rozvíja jednu výraznú, experimentálnu líniu – takýto prístup pre mňa neznamená obmedzenie, ale skôr dôslednosť a hĺbku výpovede.

Keď nie je tvorba scénografa ľahko identifikovateľná na základe opakujúcich sa formálnych znakov, je to pre mňa v niečom veľmi príťažlivé. Každé predstavenie, obraz, objekt ukazuje samostatný vizuálny svet, ktorý je natoľko odlišný, že je pre diváka prekvapením zistenie, že autorom je ten istý človek – a tento typ tvorby vnímam ako prejav tvorivej slobody a vysokej miery adaptácie na tému, režijnú koncepciu a kontext inscenácie.

Mohla by som tvrdiť jedno alebo druhé, ale dnes už nie je „pravda“, ku ktorej by som sa prikláňala, a nemyslím si, že by to malo znamenať, že názor na túto tému nemám. Myslím si len, že tieto dva prístupy sa nemusia vylučovať, ale môžu sa navzájom dopĺňať. Dôležitejšia než voľba jedného z týchto prístupov je pre mňa schopnosť hľadať rovnováhu, byť otvorená rôznorodým vizuálnym riešeniam, no zároveň si zachovať konzistenciu v spôsobe myslenia a práce s významom. Nejde mi o to, aby bola tvorba identifikovateľná alebo zakaždým úplne iná, ale aby bola pravdivá voči konkrétnej inscenácii a poctivá voči vlastnému umeleckému postoju. Keď je scénografia premyslená, divák si ju možno vedome nevšíma, no podvedome ju cíti v každom obraze.

Rok 2025 bol ku mne veľmi štedrý. Zakončila som ho spoluprácou s Divadlom Panoptikum, inscenáciou Orestes, kde si? v réžii Martiny Havierovej. Rok 2026 začnem opäť participovaním na inscenácii v réžii Martiny Havierovej, tentoraz v Spišskom divadle. Paralelne budem s architektom Michalom Lošonským spolupracovať z pozície asistentky architekta na pripravovanom detskom seriáli Marínka Somarinka. V auguste minulého roka sa začalo natáčanie filmu Výkriky bez ozveny v réžii Mareka Ťapáka, ktorý mi odovzdal prof. Peter Čanecký a oslovili ma ako kostýmovú výtvarníčku. Dokončenie filmu je naplánované na máj tohto roka. Takto bude vyzerať moja prvá polovica roku 2026.


Zora Bezáková

(členka Divadelnej platformy TREPP, asistentka riaditeľky Činohry SND)

V júni 2025 som po úspešne realizovanom 25. ročníku medzinárodného festivalu divadelných vysokých škôl Istropolitana Project ukončila magisterské štúdium na Katedre divadelného manažmentu DF VŠMU a naplno som sa pustila do „dospeláckeho sveta“ práce v kultúre.

S platformou TREPP pracujeme nonstop. V júni odpremiérujeme novú inscenáciu a okrem nej držíme v hlavách milión ďalších projektov a tešíme sa, keď ich našim divákom predstavíme. Minulý rok sme realizovali moju srdcovku – inscenáciu Akcent, na ktorú vás srdečne pozývam!

Na Letné shakespearovské slávnosti pripravujeme na Bratislavskom hrade premiéru Veľa kriku pre nič. Teším sa na leto na Hrade, kde budem spolupracovať s ľuďmi, s ktorými sa počas roka nestretávam, a preto sú pre mňa tieto dni výnimočné.

V Činohre SND som sa v posledných mesiacoch venovala classroom play Čaute!, s ktorou sme precestovali rôzne mestá Slovenska. Inscenácia sa venuje témam duševného zdravia, ktoré sú, špeciálne v dnešných časoch, nesmierne dôležité a treba o nich hovoriť nahlas. Čaká ma aj realizácia cyklu diskusií o scitlivovaní človeka a jeho otváraní sa rôznym prehliadaným témam nášho života, v nadväznosti na našu novú inscenáciu Etudy.

Hoci v kultúre, a teraz nepoviem nič nové, zažívame turbulentné časy, aj napriek tomu ma veľmi teší, že vznikajú mnohé dôležité projekty. Činohra SND v týchto dňoch premiéruje už spomenutý ľudsky i umelecky krásny projekt s názvom Etudy, ktorý sa venuje téme autizmu, a je to určite niečo, čo by mal vidieť každý z nás. Všetky tieto projekty sú pre mňa dôkazom i nádejou, že to celé má zmysel.


Michal Kvaššay

(poslucháč herectva na VŠMU)

Môj posledný rok na VŠMU je mimoriadne bohatý na premiéry a herecké skúsenosti, za čo som veľmi vďačný, lebo práve v poslednom roku štúdia je herecká prax to, čo študent potrebuje najviac. Spomeniem Nepriateľa ľudu, ktorý mal premiéru v októbri, Detox, ktorý sme premiérovali v novembri, a v decembri sme ešte pred prázdninami stihli rozpracovať ďalšie dva procesy – Pán Hronu a Apotéka, a v réžii Kati Csikmákovej sme na hrade Červený Kameň medzi sviatkami úspešne odpremiérovali adaptáciu Labutieho jazera v krásnych priestoroch najväčších pivníc v strednej Európe. Okrem toho v Činohre SND spolu s chlapcami z nižších ročníkov účinkujeme ako vojaci v inscenácii Watsonovci. 

Po sviatkoch pokračujeme v skúšaní Pána Hronu a Apotéky, premiéry budú mať 11. 2. a 5. 3. Budú to naše úplne posledné skúšobné procesy na VŠMU. 

Hrávať v Divadle Lab však budeme aj ďalej a už v apríli sa tešíme na festival SETKÁNÍ/ENCOUNTER do Brna, kam pôjdeme s Nepriateľom ľudu, a v máji na šesťdňový festival do Bordeaux s inscenáciou Požadujme nemožné, ktorá vznikla v spolupráci s DPM. Tam sa obzvlášť teším, keďže je to asi posledná príležitosť takto si vyjsť za hranice na festival so spolužiakmi.

Mimo školy sme v roku 2025 premiérovali inscenáciu Zatiaľ posledná podoba v réžii Mateja Trnovca v Štúdiu 12 a v tomto priestore pokračujeme aj s úspešným projektom Ohorky, s ktorým sa nám, dúfam, podarí cestovať po rôznych kútoch Slovenska, „a možná i dál“, a z ktorého by som rád nahral aj hudobný album.

Posledný ročník so sebou prináša otázku a (ideálne) aj odpoveď diplomovej práce. Proces zberu materiálu som začal už v treťom ročníku, takže sa nebojím, skôr sa na to teším. Ruka v ruke s prácou prídu štátnice, ktoré sú pre mňa väčšou neznámou, ako by som si možno želal, ale strach nemám, skôr rešpekt. Verím, že to všetko zvládnem.

Ak veci dobre dopadnú, do konca sezóny by som mohol mať za sebou ešte jednu premiéru – monodrámu v réžii Janky Gavurovej, ktorá ide spracovávať osobnosť van Gogha, z čoho mám veľkú radosť. A ako som sa nedávno dozvedel, od novej sezóny budem účinkovať v Divadelnom centre v niektorých inscenáciách, s ktorými chodia po Slovensku, čo ma tiež veľmi teší.

Na budúci rok by som sa rád vrátil k štúdiu hudobnej kompozície na konzervatóriu. Popri herectve som zanedbával svoje hudobné danosti (aj keď sa mi našťastie dostávalo príležitostí robiť hudbu do inscenácií), avšak potrebujem sa ďalej posúvať a kultivovať. Je to silné kombo – herec-hudobník.

Bolo, je a bude to vyčerpávajúce, ale tak príjemne; tak, ako keď si poviete, že ach, niečo som urobil, mám niečo za sebou. Pre herca je najviac, keď môže hrať. Ja hrať (našťastie) môžem.


číslo 1, ročník 20, ISSN 2989-3666