Obe inscenácie Mateja Trnovca ponúkajú pohľad na rozpoltenú ľudskú dušu. Režisér analyzuje psychologické procesy, ktoré sú výsledkom hlbokých tráum, no predlohy týchto inscenácií sú radikálne odlišné.

Marína vychádza z najznámejšej ľúbostnej básne slovenskej literatúry. Interpretácia režiséra Mateja Trnovca a dramaturgičky Veroniky Briestenskej však dielo Andreja Sládkoviča výrazne deglorifikuje. Inscenačný tím sa vyhranil voči všeobecnému ponímaniu vrcholu slovenskej romantickej básne ako idolu ľúbostnej lyriky či stelesnenia lásky muža k žene. Zároveň vytvoril akési divadelné opozitum k inscenačnej tradícii tejto básne doposiaľ reprezentovanej len réžiou Jozefa Budského v Slovenskom národnom divadle (1948). Ide o novodobý pohľad na slovenskú klasiku, v ktorej dnes mladé tvorkyne a tvorcovia vidia muža posadnutého ženou-ideou. Sledujeme pritom výrazné posuny vo vnímaní nielen diela, ale aj spoločenských noriem. Ženu nahradila nedosiahnuteľná idea ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie