Ja a divadlo: Teicher, Briestenská, Javor

Samuel Teicher

herec

Už odmalička som túžil byť hercom. Úprimne si nepamätám, že by som niekedy chcel byť niečím iným. Vždy som inklinoval k umeniu a moja láska k herectvu sa prehlbovala účinkovaním v ochotníckom súbore Masky z Ilavy. Hoci som chodil do gymnázia, vedel som, že moja cesta bude skôr umelecká. Štúdium herectva som na bakalárskom stupni absolvoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici a magisterský stupeň som už robil na VŠMU v Bratislave. Som vďačný, že som mal možnosť vyskúšať obe školy, pretože každá z nich mi dala to najdôležitejšie – moje herectvo. Už počas štúdia na AKU som dostal príležitosť hosťovať v DJGT v imerznej inscenácii Tichá noc, tmavá noc. Okrem inscenácií v študentskom Divadle Lab som hosťoval aj v profesionálnych divadlách, napríklad v DPM, DAB, Divadle Bez masky, Štúdiu 12 či Janart – v mojom repertoári sa tak nachádzajú rôzne žánre, nevynímajúc muzikál.

Herectvo je pre mňa predovšetkým hľadaním pravdy a ľudskosti – v postavách, v príbehoch aj v sebe samom. Každé javisko, na ktoré vstúpim, je pre mňa výzvou a zároveň darom. Mal som šťastie stáť nielen na javisku, ale aj pred kamerami. Jeden z mojich najkrajších zážitkov a najväčších úspechov je film Kronika večných snílkov, ktorý mi dal do života nielen obrovskú hereckú príležitosť, ale aj nádherných ľudí a zážitky, na ktoré nikdy nezabudnem.

Od septembra 2025 som súčasťou hereckého súboru Mestského divadla Žilina. Za túto životnú skúsenosť som veľmi vďačný, pretože práve toto divadlo sa nebojí vyjadriť svoj názor. Experimentuje, odvážne prehovára k divákom a otvára témy, o ktorých často málokto hovorí.

Žijeme však aj náročné časy. Kultúra, a obzvlášť divadlo, bojuje o svoje miesto v spoločnosti. Nikdy však nebolo dôležitejšie udržiavať priestor, kde sa ľudia môžu stretnúť naživo, zoči-voči. Divadlo je spoločným dýchaním – chvíľou, keď sa na moment zastaví čas a my si uvedomíme, že nie sme sami.

Preto by som chcel povzbudiť každého, kto váha, či si nájsť cestu do divadla - príďte. Nielen na javisku, ale i v hľadisku sa môže zrodiť sila, ktorá vás prekvapí. Umenie nás učí vcítiť sa, pochopiť a byť spolu. A práve v tejto ľudskej blízkosti je jeho najväčšia sila.

Veronika Briestenská

dramaturgička, autorka

Tento rok je pre mňa divadelne pestrý, nielen pre spoluprácu s rôznorodými tvorkyňami a tvorcami, ale aj vďaka širokému spektru tém, do ktorých som dramaturgicky či autorsky načrela.

Aktuálne spolupracujem s Divadlom Panoptikum na pripravovanej inscenácii Orestes, kde si?. Autorka textu a režisérka Martina Havierová posúva antickú predlohu do polemickej roviny, v ktorej sa Orestes stáva obeťou systému a prostredia, ktoré ho formujú. V tejto reinterpretácii antiky sa dramaturgicky dopĺňam s Petrou Nižnanskou. Je to proces, v ktorom sa stretol takmer čisto ženský inscenačný tím s čisto mužským obsadením. Táto dynamika nielenže pristane našej téme, ale aj prináša nesmierne inšpiratívne a podnetné tvorivé prostredie a my sa už teraz tešíme na výsledok.

Antika ma sprevádzala aj pri predchádzajúcej spolupráci tejto sezóny. S divadlom Šerosvit sme uviedli inscenáciu Herkules a Augiášov chliev (Friedrich Dürrenmatt) v réžii Jakuba Matejčíka. Tento text podľa môjho názoru stále spĺňa svoj účel - jeho satira je po desaťročiach rovnako aktuálna a s trefným nadhľadom sa na nás stále zabáva. Dramaturgovať hudobnú komédiu bolo pre mňa úplné nóvum, za ktoré som nesmierne vďačná. Fascinuje ma talent ľudí, s ktorými sme projekt tvorili. Ako človek, ktorý pracuje hlavne s písmenkami, sa len s údivom pozerám, ako režiséri pretavujú slová svojimi ambíciami na obrazy a herci ich svojím talentom oživujú na javisku.

Ďalšou mojou tohtoročnou srdcovkou je autorská inscenácia Marína. Ide o reinterpretáciu Sládkovičovej ľúbostnej skladby. Spolu s režisérom Matejom Trnovcom, s ktorým fungujeme ako tvorivý tandem už od čias nášho štúdia na VŠMU, sme sa opäť vrátili k tomu, čo nám je blízke. Pozreli sme sa na tradičný motív inou optikou, ktorá ho zbavila idealizmu a romantickej pózy. Na Marínu ako predlohu dramatického textu som si robila „zálusk“ ešte dávno pred tým, než som študovala divadlo. Po ôsmich rokoch sa z nápadu stal koncept a z konceptu inscenácia, ktorá za svoju dušu opäť raz vďačí fantastickým hercom.

Mám pocit, že moje posledné inscenácie vystihujú, aká som dramaturgička a autorka. Nadchýna ma, keď sa zo starej predlohy môže stať nový, aktuálny text. Rada skúmam vzťahy a píšem ženy také, aké skutočne sú. A občas kulantne načriem aj do politicko-spoločenskej situácie.

Považujem za veľké šťastie, že môžem divadlo robiť s ľuďmi, s ktorými sa vzájomne inšpirujeme, dopĺňame a vyznávame rovnaké hodnoty. Kolektívna práca je kvalita, ktorú ma divadlo naučilo a ktorú si prenášam aj do ďalšieho profesijného života. Každý jeden človek v inscenačnom procese má svoj unikátny talent a keď sa tieto talenty spoja, vedia vzniknúť skvelé, niekedy až výnimočné veci. A toto naše divadelné médium nám ich dovoľuje zdieľať formou spoločného zážitku so skutočnými divákmi počas každého jedného predstavenia. Práve to je pre mňa ako tvorkyňu najväčšia inšpirácia aj motivácia zároveň.

Dominik M. Javor

bábkarský scénograf a technológ

Keď niekomu poviem, že som bábkarský scénograf a technológ, tak často zaznie otázka: „Prečo si si vybral tento odbor?“ Úprimne, nikdy som nemal pocit, že by som si ho vybral ja, ba naopak – mám pocit, že on si vybral mňa. Od útleho veku som si doma zvykol vyrábať malé bábky a mizanscény a ako čas plynul, dozvedel som sa, že táto moja záľuba sa dá študovať na VŠMU. Tam som absolvoval nezabudnuteľné roky, počas ktorých moja láska k divadelnej tvorbe mohla kvitnúť.

Prvé semienka tejto lásky však boli zasadené už v mojom detstve. Doma som narazil na CD, na ktorom boli nahrané rozhovory Borisa Filana s Mikulášom Dzurindom. Tie som preskakoval, aby som mohol počúvať skladby, ktoré boli medzi rozhovormi – boli z albumu Bolo nás jedenásť z pera Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Jara Filipa. Ich tvorba ma okamžite zasiahla a neustále som hľadal dostupné záznamy z ich divadelných predstavení. Vyvrcholením tohto obdivu bola pre mňa spolupráca s pánom Lasicom – počas mojich študentských čias narozprával môj text, ktorý bol základom bábkovej scénky.

V mojej tvorbe som sa nikdy nebránil skúsiť si aj iné formy umeleckého prejavu, či už ide o vyjadrenie sa prostredníctvom pera, tónov, alebo dláta. Vždy som považoval hudbu za najčírejšiu formu umenia, no najprirodzenejšou formou prejavu je pre mňa práca s materiálom. Niekedy sa bojím, že to je takmer až božský komplex – predsa len podstatou tohto remesla je vdýchnuť život neživej hmote. To ma vždy fascinovalo, zobrať kus lipového dreva či sadry, alebo iného materiálu a spracovať ho tak, že diváctvo rozumie, kto je daná postava, kde bola, čím si prešla a aký je jej charakter. Skrátka navníma jej dušu, ktorú jej vdýchol umelec a ktorá rastie a mení sa skrz bábkoherecké stvárnenie tejto postavy na javisku. Bolo krásne sledovať tento proces zblízka, keď som mal tú česť niekoľko rokov spolupracovať s Von Dubravayom. Ten si ma počas štúdia vzal pod svoje krídla a po mnohé roky som sa aj vďaka nemu mohol v tomto remesle zdokonaľovať. Nedávno som mal tú česť spolupracovať s legendou bábkového divadla Ivanom Martinkom. Bol prizvaný k tvorbe inscenácie Starec a more divadla Ludus. Niet krajšieho zážitku než mať možnosť sledovať, ako sa umelecký kolektív v procese tvorby stmeľuje a vytvárajú sa až rodinné vzťahy. Hovorí sa, že dielo je pre umelca ako jeho dieťa, no možno sa to vraví i preto, lebo to vie niekedy byť aj celkom komplikovaný pôrod.