Kati Csikmák

(poslucháčka divadelnej réžie na VŠMU, členka Divadelnej platformy TREPP)

Advent je plný príprav krásnych inscenácií.

V Košiciach sme začali skúšať v Divadle Thália muzikál podľa rovnomenného filmu Pedra Almodóvara Ženy na pokraji nervového zrútenia. Bude to inscenácia plná fantastických piesní – vrelo odporúčam vypočuť si ich na Spotify. Popartová scénografia, tanec, živá hudba... a my ako tvorcovia nenesieme ťarchu spasiť svet naším umením. Aké oslobodzujúce.

Už prebiehajú aj čítačky našej absolventskej inscenácie na VŠMU: Ernő Szép – Apotéka. Doteraz som v škole nepracovala s psychologickým realizmom, hoci práve tomu sa naši spolužiaci herci venovali počas štúdia najviac. Potom sme prišli my, študenti réžie, a režírovali sme ich v úplne inom divadelnom jazyku. No teraz sa naše vesmíry spoja. Premiéra bude 6. marca v Štúdiu Kaplnka na Ventúrskej.

Na VŠMU chystáme aj inscenáciu s bakalárskym ročníkom: Woyzecka. Po minuloročnej autorskej inscenácii Skupinová terapia sme sa rozhodli pokračovať s rovnakým tímom (Eszter Katona, Bence Hégli a herecký ročník). Scenár práve finalizujeme – má büchnerovské základy, extrémne tempo a revolučnú vášeň.

Cez sviatky budeme premiérovať rozprávku Labutie jazero na hrade Červený Kameň. Režijne je to zaujímavé najmä v tom, že hrací priestor tvoria najväčšie pivnice v strednej Európe – a keďže to nie je primárne divadelné prostredie, diapazón obecenstva je veľmi široký.

Poďte do divadla a sledujte, čo robíme v Divadelnej platforme TREPP. Na konci sezóny bude ďalšia premiéra! Dajte nám follow a pozrite si našu novú webovú stránku.

Pekné sviatky.


Michael Vrzala 

(herec)

Tento rok je pre mňa rokom zmien.

Je pre mňa nepochopiteľné, že je to už päť rokov, čo som absolvoval štúdium herectva na VŠMU. Aj keď bolo toto obdobie turbulentné a záver nášho štúdia bol poznačený pandémiou covidu-19, pre ktorú nám týždeň pred premiérou absolventskej inscenácie Ibsenovho Nepriateľa ľudu školu zatvorili, rád sa v myšlienkach vraciam k všetkým tvorivým impulzom nielen z hodín hereckej tvorby s Emíliou Vášáryovou, Marekom Majeským a Jurajom Nvotom.

Som vďačný, že som krátko po škole dostal svoj prvý angažmán v Mestskom divadle Žilina, kde som mal za štyri sezóny možnosť vyskúšať si mnohé tvorivé postupy. Vytvoril som tu krásne postavy, z ktorých mi najviac prirástla k srdcu postava Konstantina Levina v dramatizácii románu Anna Karenina od nemeckého autora Armina Petrasa v réžii Mariána Amslera. Túto inscenáciu hrávam doteraz veľmi rád a stále nachádzam nové paralely s mojím vlastným životom, nové odtiene a vrstvy tejto postavy a veľmi ma to baví.

Hrám aj v autorskom titule Toto je stred Európy, moja drahá!, kde sme každý spracovali pre nás aktuálnu a dôležitú tému, čo boli v mojom prípade hoaxy a pokrivená optika nazerania na umelcov. Z internetových komentárov som si vytvoril monológ o nás, o kultúrnej obci, a o tom, ako sme terčom nepodložených, často až vulgárnych a dehonestujúcich nálepiek.

V Žiline mám aktuálne v repertoári šesť inscenácií.

Od septembra, teda od novej sezóny 2025/2026, som členom súboru Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, kde objavujem svet bábkového divadla. Už počas leta som doštudoval inscenáciu Záhada starého divadla, ktorá vychádza z knižnej série o troch pátračoch, kde ako detektív Saturn objavujem a skúmam dôkazy.

V hudobnej rozprávke Čarodejník z krajiny Oz, podľa legendárnej knižnej predlohy amerického spisovateľa Lymana Franka Bauma, som si ako strašiak Hastroš zaspieval a zatancoval.

V aktuálne najnovšej inscenácii Líška s dúhovými očami podľa rovnomennej predlohy autorky Márie Lazárovej a v réžii poľského režiséra Ireneusza Maciejewského odhaľujeme všetky odtiene sveta uzavretého v strachu a predsudkoch, ale aj silu pravdy, odvahy a dôležitosti ekologickej udržateľnosti, ako aj vzťahu človeka k prírode a sebe samému.

Je to pre mňa nová a zaujímavá skúsenosť, kde sa v tvorivom procese opäť vraciam do svojho detstva, odkrývam a objavujem fragmenty svojho ja, na ktoré som vo víre dospelého života zabudol, a inšpirujem sa – nazerám na tvorbu optimistickejšími očami.

Kultúra v súčasnosti stojí na tenkom ľade a je na nás, aby sme jej pomohli a dokázali ju podržať. Ona nám to vráti v oveľa väčšej miere, ako si dokážeme predstaviť.

Len to v nepriazni okolností nesmieme vzdať. Vydržať. To je základ.


Dominika Dudášová

(doktorandka na KDŠ VŠMU)

Od septembra som internou doktorandkou na Katedre divadelných štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Vo svojej dizertačnej práci skúmam koncepty aplikovaného divadla. Tento pojem zastrešuje akúkoľvek divadelnú prax, ktorej cieľom je zmena, vzdelávanie, liečenie, zapojenie do komunity alebo sociálny komentár. Na to, aby naplnilo tieto širokospektrálne výzvy, využíva divadelné prostriedky. Medzi hlavné oblasti aplikovaného divadla patrí využívanie drámy a divadelných techník na výučbu konkrétnych predmetov, tém alebo spoločenských otázok; divadlo utláčaných, ktoré využíva metodiku Augusta Boala; dramaterapia; komunitné divadlo alebo divadlo v špecifických prostrediach (vo väzniciach, v domovoch sociálnych služieb, v nemocniciach alebo v utečeneckých táboroch).

Aktuálne som vo fáze rešerše zahraničnej, predovšetkým angloamerickej literatúry. Britský teatrológ Gareth White vo svojej publikácii Applied Theatre: Aesthetics skúma vzťah spoločenských výsledkov a etickej praxe aplikovaného divadla, ako aj tradičnú umeleckú kvalitu. Aplikované divadlo rieši nedivadelné problémy a snaží sa dosiahnuť zmenu nie v kamenných divadlách, ale v konkrétnych komunitách. Tieto zmeny sa často týkajú marginalizovaných alebo vylúčených skupín, a preto je nevyhnutné pristupovať k týmto otázkam nielen z hľadiska estetiky, ale aj etiky. White však tvrdí, že estetika nie je druhoradá ani v prípade aplikovaného divadla a je neoddeliteľnou súčasťou jeho účinnosti a politického dosahu. Jedným zo zámerov jeho tvrdení je rehabilitácia pojmu „krása“ v sociálnom kontexte, pretože tvorcovia aplikovaného divadla sa podľa autora často vyhýbajú pojmom „estetika“ alebo „krása“ z obavy, že odpútajú pozornosť od sociálneho problému. White naopak hovorí, že silný estetický zážitok môže účastníkov motivovať a angažovať viac než len samotná edukácia. Zároveň pracuje s pojmom estetika participácie, pri ktorej analyzuje, ako vnímame dielo, ak sme jeho spolutvorcami, a zisťuje, že estetický zážitok nevzniká len pozeraním sa na divadlo, ale aj telesným konaním zúčastnených, rozhodovaním a sociálnou interakciou.

S teóriou sa však spája aj praktické skúmanie tejto problematiky. V polovici decembra som sa zúčastnila na prvom ročníku medzinárodného festivalu bezdomoveckých divadiel Error v Palerme. Taliansky Error čerpá inšpiráciu zo slovenského rovnomenného festivalu, ktorý v Bratislave organizuje Divadlo bez domova už devätnásť rokov. Cieľom oboch podujatí je prepájať divadlo so spoločenským prijatím marginalizovaných skupín.

Okrem bádania v oblasti aplikovaného divadla som sa stala aj súčasťou dramaturgickej rady festivalu Dotyky a spojenia, v ktorej spolu s Lenkou Dzadíkovou vyberáme inscenácie do programu pre mladé publikum. Teším sa, že napriek nepriaznivej situácii v kultúre stále vznikajú diela, ktoré inovatívne zobrazujú svet mladých a tlmočia dôležité hodnoty.


číslo 10, ročník 19, ISSN 2989-3666