Po viac než dvadsiatich rokoch divadelnej práce s ľuďmi bez domova, s telesným znevýhodnením či so psychiatrickou diagnózou ma moja vlastná cesta priviedla k výskumu techniky „Cesta hrdinu“ Paula Rebillota.

Spolu s Uršuľou Kovalyk pôsobíme v Divadle bez domova, kde sú hercami a herečkami ľudia bez domova a tiež tí, ktorí sa ocitli „na okraji“ spoločnosti alebo v dlhodobej kríze. Často vidím, akú silu má divadelný jazyk, ako pomáha vyjadriť to, čo je slovami ťažké, priam nemožné vysloviť.

Momentálne v rámci doktorandského štúdia v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied skúmam estetiku a divadelný jazyk „Cesty hrdinu“ v kontexte umeleckých a pomáhajúcich profesií.

Paul Rebillot (1931 – 2010), herec, režisér a pedagóg, vyvinul techniku „Cesta hrdinu“ na pozadí mytologického monomýtu, ktorý opísal Joseph Campbell. Rebillot s ním spolupracoval v Esalenskom inštitúte v Kalifornii, kde túto techniku postupne rozvíjal a od roku 1974 facilitoval. Robil tak prostredníctvom divadelného jazyka, inšpirovaný umením a rituálom, ale aj vďaka Gestalt prístupu a práci s telom.

V každom z nás sa odohráva zásadný konflikt medzi „hrdinom“ túžiacim po zmene a „démonom odporu“, ktorý bráni status quo. Ak máme prejsť zmenou, krízou či sa v živote posunúť, ich konfrontácia je nevyhnutná, podobne ako v prechodových rituáloch. Divadelné prostriedky ako pohyb, gestá, práca so symbolmi a kreatívne prostredie pomáhajú spolu s prírodou účastníčkam a účastníkom, aby sa znovu spojili so svojimi skrytými vnútornými zdrojmi a prešli si celú vlastnú hrdinskú cestu.

„Cesta hrdinu“ nie je len súborom divadelných techník; je to hlboký terapeutický proces, ktorý umožňuje účastníkom spracovať životné výzvy a krízy. Môj výskum sleduje, ako táto technika funguje, jej štruktúru a nástroje a, samozrejme, ako podporuje jednotlivcov v procesoch zmeny a zároveň skúmam jej potenciál v práci s komunitami v kríze.


číslo 9, ročník 18, ISSN 2989-3666