zdieľať článok
Keď česká Umělecká beseda na sklonku 19. storočia venovala oponu martinskému Národnému domu, jej okraje zdobili portréty Jána Palárika a Jonáša Záborského. Obidvaja už v tom čase patrili k pilierom slovenskej pôvodnej dramatiky. V súčasnosti je preto samozrejmosťou, že inscenovanie ktoréhokoľvek z ich diel priťahuje pozornosť širšej kultúrnej verejnosti. Najnovšou premiérou Záborského Najdúcha v Divadle Aréna sa Palárik a Záborský ocitli znovu na jednom „plátne“, hoci nie v pozícii nosných pilierov. Obidvoch do portfólia svojej rôznorodej režijnej tvorby zaradil s odstupom troch rokov režisér Jakub Nvota.
Nvotovo nedávne stretnutie s Palárikom v Trnave (Palárik /a to jeho teátro/, 2022) a následne so Záborským v Bratislave (Najdúch, 2025) spája niekoľko výrazných prvkov. Ani v jednom prípade sa režisér neuspokojil s výberom a interpretáciou konkrétneho dramatického textu a do dialógu s klasikmi vstúpil ako autor či spoluautor. V prípade Palárika vytvoril celkom nový dramatický text, v prípade Záborského dramatický text doplnil o jeho pokračovanie. V obidvoch prípadoch jeho prístup svedčí o tom, že klasiku vníma a interpretuje v súvislostiach, v kontextoch celkovej tvorby a autorského umeleckého prístupu i svetonázoru. Našich národných dejateľov necháva popri nimi vytvorených postavách vstúpiť do deja.
Tak dochádza k stretu reálneho a fiktívneho sveta na javisku. V trnavskom Palárikovi je odlíšenie a striedanie týchto rovín jednoduché, v Najdúchovi sa zrkadlenie reality ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok