Max Sobek (režisér a divadelný influencer)

Divadelnú sezónu 2025/2026 som začal zhurta, a to výjazdom na Slanický ostrov divadla. Tento komorný festival v Námestove prináša už šiesty rok kultúru k Oravskej priehrade. Napriek snahám ochotníckeho Divadla dNO či festivalu Tanečno je možnosť vidieť kvalitné umenie v Námestove – podobne ako v mnohých iných mestách nášho štátu – pomerne zriedkavá. To sa však už niekoľko rokov počas štyroch septembrových dní mení. Festival mal tento rok tému korene. Ani si neuvedomujeme, koľko inscenácií v sebe túto tému v skutočnosti rieši. Program veľmi umne prepája divácky príťažlivejšie tituly s alternatívnymi. To znamená, že vo vypredanej sále Domu kultúry sledujeme špičku slovenského herectva v inscenácii Pes na ceste z Činohry SND a o chvíľu nato zase v Mestskej knižnici komornú performanciu budúceho absolventa pražskej DAMU Karola Fila o jeho vzťahu s vlastným starým otcom s názvom Dobre už bolo. 

Záujem domácich divákov ma úprimne tešil. Vďaka odvážnej dramaturgii, ktorá sa v žiadnom prípade nijako nepodlizovala, si diváctvo užilo aj koncert skupiny Saténové ruky, diskusiu s nie príjemnými témami pod hlavičkou Café Európa, čarovné predstavenie pre najmenších (a evidentne aj pre mňa) Aero od nezávislého divadla Odivo, ale aj ďalšie predstavenie pre dospelých ako Judáš z Mestského divadla Žilina, na ktoré sme sa museli doplaviť loďou, pretože ho hrali v kostole na Slanickom ostrove umenia. Ten ide do rekonštrukcie, takže na dlhý čas sme boli jednými z posledných návštevníkov na tomto magickom mieste. Na ostrove tiež zahrali site-specific inscenáciu domáceho divadla dNO Genius Loci. Pre úplnosť ešte spomeniem Maru Ševčíkovú a derniéru jej performancie Dedina, ktorá krásne dopĺňala témy hľadania našich koreňov, respektíve hľadania odpovedí na otázky, prečo sme sa dostali do takej náročnej doby, v akej sa práve nachádzame. 

Priznám sa, že som pôvodne chcel cestovať na festival do Plzne, ale nakoniec som strávil tri dni v Námestove, ktoré sa stalo ostrovom. Nemyslím ten Slanický, ale ostrov pozitívneho myslenia aj zdieľania obáv. Odchádzali sme s pocitom, že v marazme, v ktorom sme nútení žiť, nie sme sami.

Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

Koncom septembra sa v A4 – priestore súčasnej kultúry uskutočnil Večer nepodporených. Prvý debatný blok priniesol skúsenosti v oblasti divadla a literatúry člena divadla SkRAT Ľubomíra Burgra a vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu; v druhom zmapovali dianie novej prijatej (dvojstranovej!) štruktúry FPU členka platformy Otvorená Kultúra! Ivana Laučíková a výkonný riaditeľ A4 a koordinátor siete Anténa a platformy Otvorená Kultúra! Ľudovít Nápoký. Hoci sa vo výpovediach hostí Bohdana Smiešku opakovalo narážanie na finančne a ľudsky limitované kapacity v rámci snáh o úpravu a pomoc, ako aj nemožnosť predpokladať, ako prežijú nepodporené kultúrne centrá a nezávislé divadelné súbory, úzkosť a strach trochu odľahčilo volanie po solidarite a vzájomnej podpore vydržať. Nevzdávame sa, ideme ďalej. A to aj napriek chýbajúcej ochote „druhej strany“ na spoločný otvorený dialóg či objasnenie svojich krokov.

Stredná performatívna časť pozostávala z čítania ukážok literárnych diel a prezentácie divadelných inscenácií zoskupení, ktoré aj napriek odporúčaniu odborných komisií Rada FPU zamietla podporiť a vzniknú keď tak iba vďaka súkromnej podpore. Hoci bola dramaturgia voľná a improvizovaná, ukážky pointovali a reflektovali svet, v ktorom nechceme žiť, no žijeme. Celý večer bol gestom, podporou komunity a networkingu a poskytol priestor na potenciálny brainstorming. Otázky, ako sa môžeme mobilizovať, aké stratégie zvoliť či ako zvrátiť (ne)systémové zásahy sú každým dňom pálčivejšie a treba sa snažiť pripraviť o to viac na prvý Deň po. 

Karol Mišovic (teatrológ)

Medzinárodný festival Divadlo v Plzni dokáže každý rok garantovať kvalitné divadelné zážitky a výnimkou nebol ani aktuálny – tridsiaty tretí ročník. Popri výnimočných zahraničných produkciách z Francúzska, Maďarska či z Nemecka ma však najsilnejšie divadelne i občiansky zasiahli tituly z Moravy a Sliezska. Vlastenci dramatika Petra Morgana v réžii Jakuba Šmída z Národného divadla Brno by pred desiatimi rokmi boli možno bežnou repertoárovou záležitosťou a pevne verím, že skôr ako o desať budú už aj vrcholne neaktuálnym titulom. Dnes sú však desivým zeitstückom, faktografickou hrou zobrazujúcou zákulisie ruskej oligarchie. Ich brnianske podanie prináša podmanivý jazyk obraznosti a s ohľadom na vážnosť témy až paradoxnú hravosť. Ibsenov Nepriateľ ľudu z ostravského Divadla Petra Bezruča v réžii Jana Holca bol vzácne štýlovo čistou inscenáciou s dominantným hereckým zástojom, kde tvorcovia bez zásadnejšej textovej úpravy pretlmočili hrozivú pravdu, že v spoločnosti napriek dejinným posunom konformizmus stále vyhráva nad vedeckými faktmi.

Tamara Vajdíková (divadelná kritička, doktorandka v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV)

Do novej sezóny som vstúpila nielen s novými očakávaniami, ale i s novými povinnosťami – stala som sa totiž jednou z troch členov dramaturgickej rady festivalu Nová dráma/New Drama.

A tak som hneď na začiatku mesiaca vyrazila do Zvolena. Inscenácia Nahá DJGT priniesla dramatizovaný životný príbeh hollywoodskej herečky Hedy Lamarr, ktorá je známa hlavne tým, že sa ako prvá vyzliekla pred kamerami. Málokto však vie, že bola vynálezkyňou a nadšenou vedkyňou, alebo to, že sa do Spojených štátov dostala útekom pred narastajúcim antisemitizmom v Európe.

Vznik nového divadla je veľkou udalosťou plnou očakávaní – a plná očakávaní bola aj moja cesta do Popradu. Novovzniknuté Divadlo Poprad otvorilo priestory aj sezónu festivalom Nádych, počas ktorého uviedlo svoju prvú premiéru – inscenáciu 1474/Zažiť Poprad a umrieť v réžii Romana Olekšáka, ktorý je aj autorom textu. Tematicky sa dielo sústredí na holokaust a druhú svetovú vojnu, konkrétne prvý transport Židov zo Slovenska, ktorý bol vypravený práve z Popradu. Je zrozumiteľné, prečo má v súčasnej geopolitickej situácii toľko tvorkýň a tvorcov potrebu hovoriť práve o holokauste. V popradskej vizuálne štylizovanej inscenácii sa ozývali miestami až bolestivo cynické vtipy o Židoch, ukazujúce minulú a žiaľ aj súčasnú realitu. Inscenácia však bola veľmi naratívna, s minimom atraktívnej (mizan)scénickej práce. Otvorenie nového divadla so stálou scénou je samo osebe veľký úspech, a preto Divadlu Poprad treba do budúcnosti držať palce.

Na záver mesiaca som ešte stihla predstavenie inscenácie Akcent platformy TREPP. Autorský projekt na motívy knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky diváctvo namiesto do minulosti prenáša do budúcnosti, v ktorej mladí herci hrajúci starých ľudí spomínajú na to, aké to bolo žiť v Bratislave počas ich mladosti, čiže v našej súčasnosti. Po dlhom (a vojnovom) septembri bol Akcent odľahčením, za ktoré som mimoriadne vďačná.


číslo 7, ročník 19, ISSN 2989-3666