Hana Rodová (divadelná publicistka)

Začiatok roka bol na východe Slovenska bohatý na premiéry v divadlách. Z môjho pohľadu je až neuveriteľné zistenie, že takmer všetky východoslovenské profesionálne zriaďované divadlá otvárali rok 2026 novým titulom, respektíve sú v skúšobnom procese, aby mohli v najbližších dňoch premiérovať. Tri nové tituly som už videla a, úprimne, všetky ma pozitívne prekvapili, o to viac, že sú všetky postavené na výborných hereckých výkonoch a dva tituly majú podobné dramaturgicko-režijné východisko.

V Divadle Jonáša Záborského v Prešove ma zasiahla slovenská premiéra monodrámy Suzie Miller Prima Facie so skvelou Stankou Kašperovou, ktorá presvedčivo a empaticky vyrozprávala príbeh znásilnenej uznávanej advokátky zomletej súdnym systémom, v réžii Michal Náhlíka. Ide o inscenáciu, ktorá nie je ľúbivá obsahom, ale jej téma je dnes obzvlášť aktuálna a podanie veľmi intenzívne.

V Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove som sa potešila rusínskej verzii komédie Čo sa stalo so ženou?, ktorú napísal Csaba Kiss, inšpirovaný Čechovovými poviedkami. Hosťujúci režisér Karol Rédli vytvoril veľmi zaujímavú hereckú inscenáciu, divadlo v divadle s mladými interpretmi Martinom Oravcom (alt. Vladimír Roháč) a Adamom Jozefom Törökom, ktorým sekunduje skúsený Ľubomír Mindoš a neskôr sa pripojí i Jozef Pantlikáš.

V Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi pokračujú v budovaní dramaturgie v duchu hesla sezóny „Staré dobré časy“. Vybrali si titul absurdnej hry s pesničkami Náš priateľ René autorskej dvojice Milan Lasica a Július Satinský a s hudbou Jara Filipa. Aj režisér Viktor Kollár vytvoril zaujímavú ilúziu divadla v divadle a i tu dostali priestor mladé, na profesionálnej scéne začínajúce herečky (i speváčky) Simona Kaščáková a Andrea Šoltésová. V spišskonovoveskom Reném treba vyzdvihnúť nielen aktuálnosť textu a nadčasovosť piesní, ale najmä herecké a spevácke výkony už spomenutých herečiek, ale i ostatných hercov, obzvlášť Mikuláša Dzuríka, Mila Kráľa, Adriána Urdu, ale aj Jozefa Novysedláka a Pavla Gmucu.

Všetky tri inscenácie majú aj ďalšieho spoločného menovateľa a tým je živá hudba na scéne – v DJZ trúbka, v DAD gitara a v SD celá kapela.

A ešte sa teším, že si v dohľadnom čase doplním dva moje východoslovenské januárové resty – v Národnom divadle Košice sa chcem vrátiť k obnovenej premiére tanečnej inscenácie o divadle Nočná skúška – príprava na muzikál autorskej trojice Ondrej Šoth, Václav Janeček a Zuzana Mistríková, v ktorej dostala príležitosť i hosťujúca posila Elena Podzámska. Rovnako sa však teším aj na scénické čítanie s názvom 24. október Divadla na Sídlisku v Prešove v réžii Mareka Zákosteleckého. Ale o tom, možno, nabudúce.

Barbora Forkovičová (divadelná kritička)

Veľmi ma teší, že mi začiatok nového roka priniesol hneď niekoľko výnimočných divadelných zážitkov. V januári som si okrem iného dobehla aj niekoľko restov z minulých sezón. V bratislavskom kultúrnom centre P*AKT hosťovalo Divadlo Na Peróne s inscenáciou Smutná správa zo smutnej krajiny, ktorá ma zasiahla zámernou „hnusotou“ a ponurosťou, s akými zobrazuje jednu veľmi povedomú krajinu (človek by sa až nazdával, že je to Slovensko). Text (Jana Wernerová, Tereza Trusinová), ktorý umne a zároveň aj vtipne prepája a komentuje diela Camusa a Becketta, podnecuje otázky o stagnácii a motiváciách odísť či naopak vrátiť sa do nešťastného, sebadeštruktívneho prostredia. Scéna Daše Krištofovičovej pôsobí veľmi výpovedne, akoby sa na javisko vysypal obsah skrine, kam sa celé roky odkladalo oblečenie, ktoré už síce nepotrebujeme, no ktoré je nám ľúto vyhodiť. Rokmi sa v nej tak nazbierali kopy sentimentality a harabúrd, ktoré nám nedovolia posunúť sa vpred. Čo nám bráni vypratať ju a zbaviť sa nepotrebnej ťažoby? 

Novinka Kultúra konca, ktorú zoskupenie Jedným dychom koncom mesiaca odpremiérovalo v Zrkadlovom háji, je zasa stelesnením aktivity a odhodlania. Keďže „nie sú peniažky“ (lebo zdeštruovaný FPU), režisérka Veronika Malgot pracovala s tým, čo mala k dispozícii a vytvorila one woman show. Vzniklo tak sugestívne dielo, ktoré poodhaľuje jej vnútro (úvahy o materstve, emigrácii, plánoch do budúcnosti), ale komentuje aj súčasný svet s čoraz nejasnejšími zajtrajškami. Malgot si ako žena činu napriek nepriazni osudu sama vytvára príležitosti, ktoré doposiaľ nemala – chcela hrať klasiku, urobiť muzikál či spievať Mariku Gombitovú, a v Kultúre konca to všetko (v istej miere) môže. Ukazuje sa ako podmanivá performerka, ktorá si publikum dokáže získať svojou úprimnosťou, ľahkosťou aj pri načieraní do hĺbok tém a nepredvídateľnosťou konania. Jej schopnosť pretaviť aj smútok, pocity konca či beznádeje do tvorivého činu je v týchto časoch vítanou inšpiráciou.

Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

Mojím divadelným januárom sa vinula najmä línia kontemplatívnych a sebareflektívnych zážitkov, sprostredkovaných vďaka citlivému a spoločensky empatickému prístupu vybraných tvorkýň a tvorcov.

Etudy Petra Mazalána v Modrom salóne SND odkryli ťažkú realitu rodín s deťmi s poruchou autistického spektra. Inscenácia s trpkosťou poukazuje na nedostatky sociálneho štátu, a to prostredníctvom reflexie prežívania rodičov v dôchodkovom veku, ktorí uvažujú, kam a či vôbec syna umiestniť do starostlivosti. Emocionálne intenzívny zážitok sprostredkoval tvorivý tím najmä odhalením duševnej hĺbky človeka na autistickom spektre. Výkon Juraja Loja je precízny, no i tak vyvstáva otázka, či by vnútorný hlas jeho Adama nemal byť skôr bez artikulačnej štylizácie znevýhodnenej osoby, aby sa ešte výraznejšie podčiarklo, že vonkajškovo sme rozdielni, no vnútorne veľmi podobní.

S detskou nevinnosťou a krehkosťou emócií pracovali v Divadle Jána Palárika v Trnave v inscenácii Emoňovia Petra Palika. Dielo spája všetky deti bez rozdielu a pomáha im naučiť sa zvládať vlastné pocity. V tom je inscenácia určite podnetná aj pre dospelých – nielen v rámci rešpektujúcej výchovy, ale aj pri vlastných emočných tenziách.

Nad potrebou i prekážkou konca uvažovala veľmi trefne a hravo režisérka a performerka Veronika Malgot v inscenácii Kultúra konca. Je veľmi sympatické, že vo svojej monoperformancii netlačí na pocit marazmu či výčitky voči spoločnosti a moci, ale pozýva nás vypočuť si svoje vlastné úvahy. A ešte prínosnejšie je, že s týmto asociatívnym prúdom na priesečníku žena-matka-umelkyňa (no neobmedzeným len na to) sa možno myšlienkovo ľahko stotožniť.

A napokon spomeniem aj The Island of Misfit Toys Tomáša „Grófky“ Procházku, ktorý priniesol až akési arteterapeutické, ale symbolické svedectvo o vlastnej skúsenosti so závislosťou. Intenzívny je v inscenácii pocit zo zdanlivo nekončiaceho sa kolobehu, z ktorého niet cesty von, pričom každé z kôl prináša raz radostne príjemné, inokedy frustrujúco beznádejné emócie. Dielo ukazuje, že repetitívnosť konania a zážitkov býva únavná až sebadeštruktívna, no jeho záver prináša nádej, že vďaka podpore a porozumeniu blízkej osoby sa z nej možno vymaniť.

Klára Madunická (teatrologička, operná kritička)

Môj divadelný január bol kvantitatívne striedmy, no kvalitatívne výživný. Prvým zážitkom bol debut košického tenoristu Titusza Tóbisza v bratislavskej opere v titulnej postave opery Samson a Dalila. Túto rolu Tóbisz s úspechom pred niekoľkými rokmi interpretoval v Košiciach v réžii Romana Poláka. Aj v neprajnej akustike Opery SND bol Tóbiszov hlas taký mohutný, že bez najmenších starostí prerážal cez orchester, ba občas ho až zatieňoval. Škoda len zbytočne preforsírovaného a hrdelného prvého dejstva, ktoré viditeľne na prvom predstavení opantali interpretova tréma a neistota. Zvyšné dve dejstvá však už boli interpretačne hladké. Istá hrdelnosť ostala, ale to je Tóbiszovo vokálne špecifikum. Každopádne, debut to bol vcelku vydarený.

Po vyše polroku od premiéry sa mi podalo navštíviť aj Szymanowského Kráľa Rogera v Národnom divadle Brno. Žiaľ, chválospevy na inscenáciu a rukopis mladého režiséra – čerstvého absolventa JAMU Vladimíra Johna – boli úplne neopodstatnené. Nekonal sa nijaký výnimočný spevácky výkon ani zásadný režijný počin. Dramaturgicky však išlo o prvé uvedenie tejto opery v Brne a absenciu režijného výkladu zachránil skutočne famózny výkon brnianskeho orchestra pod taktovkou Roberta Kružíka. 


číslo 1, ročník 20, ISSN 2989-3666