Nadežda Lindovská (teatrologička)

Zážitok z predstavenia muzikálu Ivano-Frankivského národného akademického činoherného divadla Ivana Franka Huculka Kseňa v Bratislave bol zvláštny. Priniesol dotyk s úplne inou divadelnou tradíciou, inou národnou identitou, iným temperamentom a hlavne s úplne iným kontextom. V závetrí bojov a náletov, v kontraste s komediálnym ladením inscenácie, v hľadisku našej vrcholnej divadelnej inštitúcie zaznelo vojnové echo.

Vo veľkej sále Činohry SND sa 12. septembra 2026 zišlo prevažne ukrajinské publikum. Divadlo bolo plné, zhromaždili sa tu Ukrajinky a Ukrajinci, ktorých vojna vyhnala z vlasti. Boli sviatočne naladení, vyparádení a šťastní zo stretnutia s kultúrou, ktorá reprezentuje ich domovinu, sú s ňou bytostne spätí, sú v nej zakorenení. Temer dve tretiny prítomných si obliekli prekrásne vyšívanky. Vyzeralo to ako na radostnej a vzrušujúcej národnej divadelnej púti. Jej hlavnou súčasťou a zároveň vyvrcholením sa stalo temer štvorhodinové predstavenie plné humoru, smiechu, hudby, spevu a tancov.

Na tomto sviatku sme sa my, domáce publikum, cítili tak trochu ako náhodní pozorovatelia, ba priam turisti. Niečomu sme rozumeli viac a niečomu menej. Zaujali moderne podané huculské folklórne motívy. Divadelne, hudobne, výtvarne tvorili umelecky najhodnotnejšiu súčasť inscenácie. Živá hudba, kroje aj efektné, štýlové etno oblečenie (najmä huňaté kožuchy, ktoré pridávali postavám archaickú majestátnosť), nádherné hlasy a melódie, fascinujúci mužský folklórny tanec, pôsobivá práca so svetlom, laserové čarovanie, magická atmosféra spätosti človeka s tajomnými silami prírody...

Základnú dejovú líniu tvoril príbeh mladého Američana ukrajinského pôvodu, ktorý, aby mohol dediť, musel v svojej pravlasti pojať za ženu pravú Huculku. Folklórne výstupy tvorili vlastne len zlomok inscenácie. Paralelne sa odvíjala séria komických mikropríbehov stále sa zamotávajúcich a rozuzľujúcich vzťahov značného počtu postáv. Pre divadelníkov sa stali podnetom, aby spustili lavínu bujarého bláznovstva a temperamentne rozohrali zábavné scénky rôzneho druhu – fraškovité, estrádne, operetné, karikatúrne, kabaretné atď. Herci sa nebáli žiadneho zveličenia a žiadnej teatrálnosti, prostredníctvom humoru šírili optimizmus a prevracali vojnovú situáciu na jej opak. Záverečný svadobný happy end symbolicky vracal život do normálu, zdôrazňoval lásku, nádej a vôľu žiť. Je nepochybné, že večer divadelnej zábavy a smiechu bol pre ukrajinské publikum cennou terapiou. Slovenským divákom poskytol príležitosť lepšie spoznať povahu a vnútornú silu tohto neohrozeného národa.

Karol Mišovic (teatrológ)

Nová scéna vstupuje do svojej jubilejnej osemdesiatej sezóny. Jej úvod bol celkom veľkolepý. Začal sa premiérou britského muzikálu Matilda, ktorá krátko po úspešných SIX opäť dokazuje, že Nová scéna je aj dnes schopná vytvoriť inscenáciu medzinárodnej kvality. To je veľké plus. K pozitívam sa zaradili aj výkony Lenky Kopuncovej Feckovej (Slečna Honeyová), ktorá okrem skvelého spevu dokázala cez decentnosť vonkajškových prostriedkov vysloviť maximum o bohatom citovom zázemí postavy, a Karin Olasovej (Pani Wormwoodová) schopnej tvarovať grotesknú štylizáciu bez toho, aby upadla do ponúkaného explicitného pitvorenia. Týmto sa však výpočet toho lepšieho aj končí. Naštudovanie je vlastne len kópiou úspešnej inscenácie z Brna, ktorá verne vychádza z originálnej produkcie. Tej londýnskej však nechýba tempo diania ani brisknosť hereckých výkonov – to, na čom (až na výnimky) zlyháva práve bratislavské naštudovanie.

Podľa dostupných informácií divadlo k svojmu výročiu uvedie už len obnovenú premiéru značne rozporuplného naštudovania muzikálu Bedári a začne skúšať Fantóma opery. Ak sa nemýlim, pri oboch tituloch musia obsadenie schváliť zahraniční producenti, a tak sa opäť môže stať, že interní členovia súboru sa vôbec nedostanú k závažným rolám (veď aj v Matilde tých vďačných postáv pre dospelých hercov nie je až tak veľa) a kľúčové postavy opäť raz stvárnia externisti.

Jubilejná sezóna tak na prvý pohľad môže vyzerať i vo výsledku vyznieť veľkolepo, ale na umelecký i súborový progres divadla, nebodaj vytvorenie trvalej kontinuity a nadviazanie na to kvalitnejšie, čo Nová scéna za tých turbulentných osemdesiat rokov zažila, sú to skôr skeptické vyhliadky.

Soňa Jánošová (novinárka, divadelná kritička)

September priniesol dve inscenácie, ktoré veľmi voľne spája žurnalistika, prístup k pravdivým informáciám a manipulácia strachom. Inscenácia Činohry SND Hlovík medzi vzbúreným ľudom v réžii Mariany Luteránovej vznikla podľa reportážnej poviedky Jonáša Záborského. Projektu Ária pre travičku od nezávislého divadelného kolektívu Schwarzes Loch des Europas, ktorý vznikol pre festival Divadelná Nitra, zas predchádzala medializovaná kauza s takzvanou šahanskou travičkou. Obe inscenácie spája aj to, že ich vzniku predchádzali rôzne komplikácie, inak povedané, snahy o zastrašovanie a cenzúru.

Hlovík medzi vzbúreným ľudom je napriek tlaku a „odkladaniu“ plánovanej premiéry inscenáciou mnohých kvalít. O sedliackych nepokojoch, ktoré sa v roku 1831 udiali v Zemplínskej, Abovskej, Šarišskej a Spišskej župe, existuje množstvo svedectiev, zápisníc a výpovedí. Vďaka nim vieme, ako hoaxy ničili ľudské životy už v prvej polovici 19. storočia. Aj preto je prvá inscenácia Činohry SND v tejto sezóne plná nepríjemných paralel s dneškom.

Prípad Terézie Gyönyörovej, dôchodkyne zo Šiah, ktorá bola pôvodne odsúdená na dvadsaťpäť rokov za päť pokusov o vraždu, bol síce hojne prepieraný najmä bulvárnymi médiami, no poctivo sa mu venoval aj novinár Dávid Barak. Je škoda, že tento tematicky mimoriadne zaujímavý projekt, ktorý okrem iného hovorí o manipulácii a strachu, nakoniec doplatil na obavu z predžalobnej výzvy. Tú tvorivému tímu aj festivalu zaslala právna zástupkyňa Gyönyörovej.

Na tomto mieste nehodlám hodnotiť, ako sa kto so vzniknutou situáciou vyrovnal. Oba tímy však prechádzali množstvom nepríjemností, ktoré ukazujú, že sloboda umeleckého vyjadrenia je čoraz krehkejšia. Neostáva než dúfať, že sa o tom v nasledujúcej sezóne nebudeme presviedčať ešte častejšie.

Adam Nagy (divadelný kritik)

Sezóna sa začala zhurta, ešte koncom augusta performatívnou prechádzkou Uskutočniť priestor Divadla Panoptikum. Režisérstvo Štefan(ečko) Benčík(ovie) si ako predlohu vybralo básne Walta Whitmana, ktoré fungujú ako dialóg medzi dvoma postavami. Herec Márk Mezőszállási predstavuje prototyp študenta, umelca, intelektuála, ktorý v prírode hľadá krásu, inšpiráciu a priestor na útek pred každodennými problémami, Jerguš Horváth zase archetyp bojovníka, divokého a bezprostredného muža, ktorý je úzko spätý so svojím prostredím a nie je to preňho iba miesto oddychu. Stret týchto dvoch svetov nastáva po prechádzke po hrádzi pri karloveskom ramene Dunaja, kde nás Mezőszállási vedie s gitarou v ruke. Avšak úvodný stret svetonázorov sa ďalej nerozvíja, skôr sa cyklí v nekonečnom opakovaní motívov. Treba však povedať, že ide o asociatívne bohatý inscenačný text, ktorý ponúka rôzne myšlienky kritizujúce kolonializmus, imperializmus a mocenské vzťahy. Performancia svojím tvarom pôsobí meditatívnym dojmom až ako filmy Bélu Tarra a obraz, keď si Horváth sadne do člna a odpláva po Dunaji, asociuje až Starca a more od Hemingwaya. Scénografiu tvorí samotný priestor (pre site-specific riešenie), no veľmi málo sa s ním pracuje. Scenérie zostávajú na úrovni prírodného obrazu bez snahy, aby tému ďalej rozvíjali.

Týždeň nato som šiel opäť k Dunaju, len teraz smerom na Devín na performanciu RIEKA. Tu sa však metafora vody rozvíjala naplno. Performerky Veronika Malgot, Lýdia Ondrušová a Libuša Čižmárik Bachratá nadväzujú na svoju predchádzajúcu performanciu ROĽA a ďalej pointujú témy vzťahov a ženskej identity. Kým v predchádzajúcom diele sa pozreli na determináciu ženy v prostredí rodiny, teraz sa zamerali na partnerské vzťahy. Dunaj tu zmýval roviny, ktoré sú len sociálnym nánosom, a nie súčasťou identity.

Javí sa teda, že Dunaj sa stáva obľúbeným scénickým riešením a môže fungovať ako scenéria alebo aj ako interpretačný prvok. 



číslo 8, ročník 20, ISSN 2989-3666