zdieľať článok
Dokumentárnu poviedku Jonáša Záborského Hlovík medzi vzbúreným ľudom som nepoznala. Keď som počula rovnaký, popravde nepríliš lákavý názov inscenácie, ktorá vznikla na jej základe, napadlo mi, že to asi bude niečo, čo Slovenské národné divadlo musí občas spraviť, aby naplnilo svoje poslanie, skrátka že to bude taká povinná jazda. Môjmu presvedčeniu napomáhal aj fakt, že od smrti barda uplynulo práve stopäťdesiat rokov.
Záborský hneď na začiatku svojej poviedky jasne načrtáva situáciu, z ktorej vychádzajú nasledujúce dramatické udalosti: „Keď roku 1831 zúrila v Uhrách cholera, za Tatrami poľské povstanie, prišiel slovenský ľud na východných stranách Uhorska, najsilnejšie v župe zemplínskej, do mätežného pohybu. Medzi sedľačou rozšírilo sa to divné bláznivé presvedčenie, že cisár odpustil sedliakom všetku panštinu, chce, aby podelili panské majetky medzi sebou: ale páni, že to taja, ukrývajú a aby nemuseli dať sedliakom, čo im daroval cisár, trávia ich. Páni, že sypú jed do všetkých studní a žriedel, lekári že podávajú otravu v liekoch, farári pri svätých tajomstvách.“
Narušenie poriadku
Staršia generácia vnímala príbehy sedliackych alebo robotníckych vzbúr väčšinou ako skreslené, ideologicky zneužívané povstania „pracujúceho ľudu“ proti „vykorisťovateľom“. Skutočnosť pritom býva omnoho zložitejšia než klasická dichotómia tlaku a protitlaku, krivdy a spravodlivosti. Komplexný prístup ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok