zdieľať článok
Patrícia Rotterová
poslucháčka divadelnej réžie na VŠMU
Do ukončenia magisterského ročníka divadelnej réžie na VŠMU mi zostáva už len pár mesiacov a, pochopiteľne, prichádzam do bodu bilancie: ako ma toto štúdium vyformovalo a kam sa môžem posunúť ďalej?
Zásadným faktorom, ktorý ovplyvnil moje štúdium, bola prítomnosť môjho ročníkového vedúceho, profesora Romana Poláka, ktorý svojich študentov vedie k presnej analýze nielen textu, ale aj ľudskej duše. „Konanie má byť konkrétne, možné a umelecky mobilizujúce“ – to je veta, ktorú všetci verne poznáme, a veta, ku ktorej sa pravidelne vraciam. Posledné mesiace sme so spolužiačkami študujúcimi dramaturgiu Katarínou Jungovou a Anetou Bockovou pracovali na Kaukazskom kriedovom kruhu od Bertolta Brechta a v rámci tejto inscenácie sme prepájali herectvo odstupu, tanečné prvky spojené s fyzickým divadlom a politické divadlo. Táto fúzia žánrov ma rozhodne napĺňala. Rovnakým potešením bolo pre mňa pracovať na scénickom čítaní textu Terezy Trusinovej Right To Die, ktoré som realizovala v SND. Vždy ma poteší, keď text zaujímavou formou komunikuje súčasné spoločenské témy. Okrem tém sú pre mňa dôležité aj štruktúra, vrstevnatosť, nadhľad, irónia, to čo robí život životom – to ma teší, keď dramatický text obsahuje. Som šťastná, že oba tieto projekty mi dali možnosť pracovať práve s týmito kvalitami.
Krásou divadla je aj dozrievanie samotných inscenácií, ktoré sa odpremiérujú a potom ako odrastené deti žijú vlastným životom. Teraz mám na svete okrem Kruhu ešte dve ďalšie „deti“ – sú nimi Táto izba sa nedá zjesť (Nicol Hochholczerová) v repertoári Štúdia 12 a Doktorka (Robert Icke) v repertoári Divadla Lab. Príďte sa na ne pozrieť, budem veľmi rada!
Som nadšená, že sa v nasledujúcich mesiacoch budem podieľať na dvoch procesoch v Divadle Aréna, kde budem spolupracovať s Romanom Polákom a Jakubom Nvotom; a ešte ma čaká jeden proces v SND, kde budem asistentkou réžie Júlii Rázusovej. Nesmierne sa teším na prácu s troma rozličnými režisérmi, ktorí pracujú rozdielnymi prístupmi.
To je najstručnejšie zhrnutie mojej bilancie štúdia réžie: mala som možnosť sa niečo naučiť, cestovať (či už s inscenáciami na Zlomvaz, Dotyky a spojenia, Encounter, alebo za štúdiom na Hochschule für Schauspielkunst Ernst Busch do Berlína), ale hlavne na sebe a svojich projektoch pracovať. Žiadny piatak nevie presne povedať, čo bude po škole, ale ja mám jednu istotu: nech budem akokoľvek stratená, môžu ma viesť tieto slová: konkrétne, možne a umelecky mobilizujúco.
Michaela Gádošiová
poslucháčka divadelných štúdií na VŠMU, lektorka dramaturgie Bábkového divadla na Rázcestí
Momentálne som študentkou posledného ročníka na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte VŠMU. Predo mnou je posledný semester v škole, v ktorej som sa naučila veľa nielen o divadle, ale aj o sebe. Odmalička som bola obklopená umením, ale až na VŠMU som uverila tomu, že sen pracovať v divadle sa pre mňa môže stať skutočnosťou. S príchodom magisterského stupňa štúdia som začala uvažovať nad tým, čo budem robiť po štátniciach, a priznám sa, trošku ma tá predstava desila.
Do života mi však začali prichádzať viaceré ponuky a moje obavy postupne opadli. Počas môjho štúdia ma vždy najviac bavilo písať reflexie divadelných inscenácií, a preto som veľmi rada, že som začala publikovať v odborných e-časopisoch (kød – konkrétne ø divadle, mloki.sk).
Zlomovým momentom v mojom divadelnom smerovaní bolo, keď som dostala príležitosť vrátiť sa do Banskej Bystrice, odkiaľ pochádzam. Od júla 2024 pôsobím ako dramaturgička v Bábkovom divadle na Rázcestí. Odvtedy som mala možnosť spolupracovať na festivale Bábkarská Bystrica, robiť workshopy pre študentstvo stredných škôl či viesť diskusie po predstaveniach. V najbližších dňoch ma čaká moja prvá dramaturgická spolupráca na inscenácii. Každý deň som „hodená do vody“, no každý deň plávam lepšie a lepšie. Stále sa učím niečo nové a som za to veľmi vďačná.
Martin Bašista
režisér, umelecký šéf Divadla NA SKOK
Divadlo som vždy vnímal ako priestor, v ktorom môžeme zažiť nadpozemské. Priestor, kde sa stretáva imaginácia s realitou. Fascinuje ma, keď dielo dokáže kombinovať estetiku a obsah tak, že osloví diváka na viacerých úrovniach – vizuálne, emocionálne aj intelektuálne.
V centre môjho záujmu je vždy človek – jeho duša a jej vrstvy, tajomstvá. Divadlo vnímam ako spôsob, ktorým môžem tieto zákutia odhaľovať a prenášať na javisko. Najšťastnejší som, keď inscenácia dokáže ukázať aj to, čo sa odohráva vnútri postáv – ich túžby, obavy, vnútorné konflikty. Hľadám pravdivosť, ktorá nemusí byť vždy realistická. Môžu to byť metafora, pohyb, ticho, ktoré odhalia viac než slová. Rád skúmam, ako sa cez človeka zrkadlí ľudstvo, ale aj to, čo nás robí jedinečnými. Divadlo ma baví, keď sa dotýka podstaty ľudskej existencie. Keď niečo cítime a niekde hlboko vnútri vieme, že sme sa stretli s pravdou, ktorú síce nemusíme vedieť opísať a vysvetliť, ale my vieme, že je úprimná. To je pre mňa divadlo – cesta do neznáma, kde môžeme objaviť neznáme svety, ale aj sami seba.
Milujem odvážne divadlo ktoré je interpretačnou výzvou. Či už vo svojej jednoduchosti, alebo vo veľkoleposti. Keď inscenácia svoju myšlienku nevnucuje, ale postupne ju zmysluplne odhaľuje. Keď dokáže diváka zasiahnuť spôsobom, ktorý pretrvá ešte dlho po tom, čo odíde z hľadiska.
Tento rok mám za sebou mnoho napĺňajúcich réžií. V ochotníckom Divadle NA SKOK, ktoré vediem už päť rokov, som v roku 2024 režíroval Shakespearovho Romea a Júliu, inscenáciu Prečo ženy vraždia na motívy seriálu Marca Cherryho a uviedol Matku od Júliusa Barča-Ivana ako obnovenú premiéru. Zároveň som organizoval štvrtý ročník divadelného festivalu NA SKOK-FEST v Raslaviciach, ktorý sa z experimentu zmenil na tradíciu. Tento rok sme v rámci festivalu oslávili päť rokov nášho divadla. Najviac umelecky obohacujúca pre mňa bola réžia inscenácie My a tí druhí na motívy hier Júliusa Barča-Ivana v Spišskom divadle a česká premiéra opery brazílskeho skladateľa Joãoa MacDowella Plastic Flowers na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne.
číslo 1, ročník 19, ISSN 2989-3666