Ja a divadlo: Jungová, Babálová, Tauchmann

Katarína Jungová

tanečno-divadelná dramaturgička a tanečnica

Práve uzatváram jednu kapitolu svojho života – štúdium dramaturgie na VŠMU. Počas času na škole som objavila to, čo ma na divadle baví najviac – prepájanie slova a tanca, pohybu a hudby. Ako tvorkyňu a aj ako diváčku ma priťahujú tie inscenácie a procesy, v ktorých pohyb nie je len sekundárnou zložkou, no významotvornou súčasťou režijnej koncepcie. Divadlo pre mňa nie je len o slove – je fúziou všetkého, čo dokáže byť umelecky prepojené a tvorivo vyvážené, pretože príbeh môže byť vypovedaný aj pohybom či hudbou.

Dlhodobo som členkou tanečného súboru NØIR Dance Company, kde sme vytvorili diela tanečného divadla ako Zmätení pod koberec či Fertuška. Zároveň som si počas štúdia vyskúšala prepájanie hovoreného slova a pohybu pri inscenáciách Táto izba sa nedá zjesť či Kaukazský kriedový kruh. Minulý rok som vycestovala na polročný študijný pobyt do Francúzska, kde som mala možnosť vidieť a zažiť úplné, bežné a veľmi prirodzené prepájanie týchto umeleckých zložiek.

Nedávno som sa zúčastnila na divadelnej site-specific rezidencie na festivale Divné veci, kde som raz spontánne venovala sebe samej označenie „pohybová dramaturgička“. Rada by som sa týmto podivuhodným tvorom v budúcnosti skutočne stala, aj napriek tomu, že jeho výskyt v slovenských končinách je veľmi ojedinelý. No práve práca takéhoto hybrida je to, čo ma baví najviac – prepájať dva svety, ktoré od detstva milujem – tanec a činohru. A k tomu sa vždy rada venujem práve tým príbehom a témam – politickým, kultúrnym či osobným –, ktoré akosi dráždia našu spoločnosť. A najlepšie je, ak je pri tom všetkom prítomný ešte aj humor. Pretože nedá sa nad všetkým večne len plakať.

Michaela Babálová

herečka, pedagogička

Uplynul rok odvtedy, ako sme v Divadle Na Peróne v Košiciach uzavreli sezónu 2023/2024 premiérou Smutnej správy zo smutnej krajiny. Tiež už je to rok, čo vnímam túto inscenáciu „z druhej strany“, pretože moja nová životná úloha matky mi poskytla priestor na uvedomenie si, čo pre mňa divadlo znamená. Aj počas týchto divadelných prázdnin svoje herecké remeslo dennodenne obohacujem o nové pomyselné emočné „šuflíky“. Tomuto typu premeny, keď potláčame vlastné ego a prijímame ego postavy, rozumiem vďaka materstvu v celej jeho hĺbke. Táto transformácia je kľúčová aj v mojom hereckom povolaní. Priniesla mi do divadelnej práce nadhľad, väčšiu sebaistotu, vnímanie hĺbky prítomnej chvíle a ešte väčšiu motiváciu poukázať cez svoje herecké umenie na vyšší morálny princíp a úctu k životu. 

Nezávislé košické Divadlo Na Peróne, v ktorom som doteraz pôsobila deväť sezón, je práve v tomto ohľade divadlom so srdcom na správnom mieste. Charakterizuje ho empatia, ktorú k sebe jeho tvorcovia majú, vzájomná úcta, rodinná atmosféra, spoločná vízia a hodnoty, ktoré sú kompasom mojej umeleckej profesie. Divadlo Na Peróne núti diváka zamyslieť sa, počas smiechu zamrznúť a ešte dlho po predstavení vstrebávať dojmy. Svojou poetikou a štýlom práce je pre mňa jedinečné a ako herečka som sa v ňom našla. Môj vzťah k divadlu a jeho zmysel naplňujúca zložka však nie je o mne ani o tom, čo si celou tou „exhibíciou“ kompenzujem. Vnímam ho ako boží dar s akýmsi vyšším cieľom, cez ktorý plním svoje poslanie na zemi. Verím, že ďalšie herecké príležitosti na mňa ešte chvíľu počkajú a toto obdobie stíšenia sa, ktoré ma obohacuje aj profesijne, prinesie svoje ovocie.

Miroslav Tauchmann

poslucháč bábkarskej réžie a dramaturgie

Moja cesta k divadlu bola kľukatá. Po strednej škole som sa rozhodol študovať právo, no štúdium som nedokončil. Neskôr ma osud zavial na Divadelnú fakultu VŠMU, kde som sa zapísal na odbor divadelný manažment, no ani ten som nedotiahol do konca. Tam som však prvýkrát zažil čaro divadelného procesu. Dostal som sa bližšie k dianiu na javisku aj k tvorivému procesu v zákulisí a zamiloval som sa do tohto všetkého. Vedel som, že práve tomuto sa chcem naplno venovať.

Za to, že dnes študujem bábkarskú réžiu, vďačím dvom ľuďom – Kateřine Quisovej a pani profesorke Lindovskej, ktoré ma podporili a dodali mi odvahu podať si prihlášku.

Tento rok mám za sebou dve inscenácie. Prvou bola autorská inscenácia Hranice. Tá zobrazuje traumatické momenty, ktoré ma v živote formovali a ovplyvnili moju schopnosť vytvárať si zdravé hranice vo vzťahoch. Na tejto inscenácii som mal česť spolupracovať s Katarínou Aulitisovou a Markétou Plachou, ktoré mi boli veľkou oporou počas tvorby. Nemôžem nespomenúť scénografky Aliciu Briestenský Steinbach a Vanessu Kubandovú, ktorým vďačím za to, že inscenácia má jedinečný a výpovedný vizuál.

Druhou inscenáciou boli Pohraničiari – „nedokument“ (založený na skutočných príbehoch, no pre dramatické účely doplnený) o pohraničnej stráži, ktorý približuje príbehy z Bratislavy z čias železnej opony. Zaujímavosťou je, že príbehy rozprávame z pohľadu samotných pohraničiarov. Dramaturgičkou a autorkou textu je Emma Vičanová.

Pre mňa osobne je pri tvorbe zásadná téma. Potrebujem k nej cítiť osobný vzťah a musí ma hlboko zaujímať – to je pre mňa základný impulz pre vznik inscenácie.