Lukáš Kopas

dramaturg, divadelný historik 

Viac ako na zrozumiteľnosti záleží na tom, čo je primerané a pravdivé vo vzťahu k téme aj forme. Postdramatické stratégie či dokumentarizmus nevznikli ako móda, ale z potreby reagovať inak ako príbehom – najmä vtedy, keď príbeh prestáva byť nosný alebo sa stáva zavádzajúcim. Práca s dokumentom, glosou či „odcudzeným“ komentárom môže umožniť väčšiu mieru reflexie, ale zároveň vyžaduje diváka, ktorý je ochotný skladať význam (či už z vrstiev textu, performatívnych znakov, alebo interpretačných rámcov), a nie ho len pasívne prijímať. Vnímam to ako presun dôrazu od fabulácie k interpretácii – čo môže byť pre tvorcu aj diváka oslobodzujúce, kým forma zostáva nástrojom výpovede, nie únikom pred ňou. Príbeh a dokument teda z môjho pohľadu nie sú v opozícii, ale v neustálom pohybe – a práve vďaka tomuto pohybu sa rodí divadelná výpoveď.

Uršuľa Turčanová

dramaturgička

Voľba medzi príbehom a dokumentom je len jednou zo vstupných brán k divadelnej inscenácii reflektujúcej históriu či sociologický pohľad súčasnosť. Sila jej výpovede závisí aj od zloženia inscenačného tímu, režijného rukopisu či vyhmatnutia témy na tepe doby. Z nedávnych inscenácií DJGT mi defilujú pred očami Anna Franková, Dežo Hoffmann, manželia Gregorovci, obyvatelia Hauerlandu, putujúci ansámbel Frontového divadla či najnovšie Hedy Lamarr. O všetkých týchto skutočných osobnostiach vznikli v DJGT inscenácie, pričom každá mala inú štartovaciu čiaru. Denník Anny Frankovej vychádzal z extrahovaných denníkových zápiskov. Režisérka Rázusová so svojím tímom im však vdýchla množstvo sugestívnych metamorfóz podporených autentickým herectvom a jemnulinkou úvodnou linkou o voľbách, ktoré stáli na počiatku celého príbehu a ktoré sa v roku 2016 stali výkričnými voľbou župana v Banskobystrickom kraji. Dežo Hoffmann: „Fotil som Beatles“  je originálny autorský text vychádzajúci z tematických rešerší, pričom autor dramatického textu Peter Pavlac s režisérom Patrikom Lančaričom rozbili chronologický sled udalostí a na scénu priviedli nie jedného, ale troch predstaviteľov titulnej postavy z rôznych časových období. Manželia Gregorovci v inscenáciiTel3gram sú zas kreovaní troma rôznymi režisérkami a čoraz explicitnejšie načahujú ruky od minulosti cez dnešok až do budúcnosti. Hauerland autora a režiséra Petra Palika prináša fiktívny príbeh inšpirovaný skutočnosťou. Má kolektívneho hrdinu – premenlivé zloženie obyvateľstva Hauerlandu čeliace dosahom veľkých dejín. Na imerznú inscenáciu Tichá noc, tmavá noc voľne nadviazala pouličná performancia Frontový autobus. Práve pouličnosť a prvky interaktivity podčiarkujú realitu, v ktorej Frontové divadlo počas SNP pôsobilo. Najnovšia „štúdiovka“ Nahá zhmotňuje príbeh Hedy Lamarr cez spochybňujúce otázky (aj) anonymných internetových komentátorov. Všetky tieto postupy a prístupy dokazujú, aká rôznorodá môže byť tvorba inscenácií zakladajúcich sa na realite. Ako pri všetkom, podstatné je, aby výsledné dielo zarezonovalo s diváctvom. Práve pri inscenáciách o histórii je to kľúčové. Ako sa hovorí: národ, ktorý si nepamätá svoju históriu, je nútený si ju zopakovať. Kiežby nám ju stačilo opakovať iba v divadle...

Max Sobek

divadelný influencer

Tvorcovia pri dokumentárnom divadle venujú nesmierne veľa času rešeršovaniu danej témy, a teda sú v problematike zvyčajne veľmi dobre zorientovaní. V tom vidím veľký prínos pre nich samých. Otázka je, či je to rovnakým prínosom aj pre diváka. Tu sa otvára priestor na diskusiu o vzdelanosti priemerného diváctva. V téme vzdelanosti spoločnosti nie som veľkým optimistom. Mohli by sme sa teda zhovárať o zdravotníctve, práve, politike, vede, školstve… Publikum určité formy nie je schopné prijať, práve pre nedostatočnú činnosť spomenutých rezortov. Zjednodušene – sme nevzdelaní a neochotní sa posúvať v poznaní ďalej. Máme strach, ak sa v divadle niečo vymaňuje z „klasického kostýmového konzervatívneho príbehového“ a stáva sa „alternatívnym“, v tomto prípade dokumentárnym. Spomeňme inscenáciu DJGT vo Zvolene Sme krajina, ktorá bola bezpochyby divadelnou udalosťou, avšak svojho diváka si nenašla. Príkladov by sme vedeli nájsť viac. Napriek tomu si myslím, že každá ďalšia takáto inscenácia je krôčikom k tomu, aby diváctvo raz bez akýchkoľvek predsudkov dokázalo rovnako prijať inscenáciu Terra Apathy, dokudivadlo s označením industriálne-eko oratórium v réžii Ivety Ditte Jurčovej, ako Veselé paničky windsorské, klasickú činohernú inscenáciu v réžii Petra Mikulíka. Jednoznačne však potrebujeme s väčším dôrazom dbať na úroveň základného a stredného školstva.

Stanislava Vlk Vlčeková

choreografka, tanečnica a performerka

Oba prístupy sú zaujímavé a cenné, každý ponúka divákovi niečo iné. Možno je pre diváka zrozumiteľnejšie, keď história a súčasnosť sú spracované cez príbeh, pretože ten často poskytuje priestor pre emóciu, stotožnenie sa s postavami a v dôsledku toho i možnosť vnímať daný príbeh, určité obdobie svojou optikou. Dokument je zasa atraktívny svojím analytickým prístupom, ponúka divákovi fakty, jasnú reflexiu na danú tému cez autentické materiály, výpovede. Ale tiež je schopný zasiahnuť diváka aj na emocionálnej úrovni. To, čo je zrozumiteľnejšie, závisí od rozhodnutia tvorcu, ktorý si zvolí formu prislúchajúcu konkrétnej téme i času vzniku.


číslo 6, ročník 19, ISSN 2989-3666