Tatiana Poláková (herečka)

Inscenácia Havlovho textu Vernisáž mi priniesla novú zaujímavú hereckú skúsenosť. Ukázalo sa, že zdanlivo jednoduchý text má svoje úskalia a zvoliť ten správny interpretačný kľúč je základom dobrej inscenácie a zaujímavosti jej výkladu. Za najdôležitejšie a zároveň najťažšie v tomto procese považujem hereckú súhru a partnerstvo. Keďže od začiatku do konca predstavenia sme na javisku traja herci, je dôležité, aby sme fungovali ako jeden celok, a to bez ohľadu na množstvo textu. Každý z nás je totiž súčasťou toho celku, diania na javisku, vývoja situácie a nie je čas ani priestor na to, aby jeden z nás na chvíľu vypol, prestal počúvať partnera, stratil energiu alebo naopak exhiboval. Všetko je založené na presnosti, pohľade, dotyku, pauze a súhre, čo určuje správny temporytmus celej hry a vzniká tak akási skladba. Pevne verím, že sa nám s celým inscenačným tímom podarí priniesť na košické javisko predstavenie s príťažlivou poetikou, ktorá diváka nielen pobaví, ale vytvorí aj priestor na zamyslenie sa nad sebou samým a naším vzťahom k okoliu. Na zamyslenie sa nad tým, ako sa občas urputne usilujeme ľuďom okolo nás ukázať pozlátku, ktorá nám je v skutočnosti cudzia, alebo ako sa snažíme ukázať „pravdu“, ktorá nám je v skutočnosti vzdialená.

Michal Novodomský (herec)

Postava Fridricha (Havlovho „alter ega“) vo svojej prvej vete hovorí: „V našom prostredí sa už tradične očakáva od spisovateľa viac, ako je len písanie kníh, ktoré sa dajú čítať.“ Samotný autor povýšil absurdnosť situácie, v ktorej sa postavy Vernisáže nachádzajú, nad rámec literatúry. Aktuálnosť problémov a tém spomínaných v hre je až zarážajúca. Na jednej strane tu stojí pár, ktorý tieto problémy bagatelizuje. Zatvára oči pred vlastnou bezmocnosťou a absenciu skutočných hodnôt a ideálov sa snaží zakryť predstieraním duševného a materiálneho blahobytu. Na strane druhej stojí Fridrich, ktorý so sizyfovskou vytrvalosťou prijíma nové prekážky, bojuje s nimi a pevne si stojí za vlastnými hodnotami. Tieto diametrálne odlišné spôsoby, akými jednotlivé postavy čelia problémom, sú nám každému, napriek absurdnosti, vlastné. Ako zaznieva v poslednej replike textu: „Skutočnou úlohou človeka nie je to, ako naplní úlohu, ktorú si sám vymyslel, ale ako naplní úlohu, ktorá mu bola daná osudom.“

Stanislav Pitoňák (herec)

Bolo pre mňa veľkým prekvapením, ako pre mňa začal text fungovať počas dvoj- až trojhodinovej skúšky, keď sme ho spoločne čítali. Jednotlivé slová, vety a situácie sú platné pre minulosť aj súčasnosť. Všetky počiatočné pokusy o vylepšenia sme prakticky vrátili naspäť. Autor to mal vyčistené a presné. A hercov a divákov poteší, že to predstavenie trvá približne päťdesiat minút. No dobre, jednu hodinu...


číslo 8, ročník 20, ISSN 2989-3666