Jedného dňa som sa neočakávane ocitol v pozícii režiséra, ale nie tak úplne klasického, ale trošku vybočeného, bez štandardných postupov a tvoriaceho s Detskou divadelnou akadémiou pri Divadle Jána Palárika v Trnave. Ale vráťme sa na začiatok.

Trnavské divadlo je od nástupu riaditeľky Zuzany Hekel a umeleckej šéfky Lucie Mihálovej známe tým, že vytvára nekonvenčný priestor aj pre parateatrálne aktivity, ktoré sú rovnako plnohodnotnou súčasťou prevádzky ako inscenácie. Jednou z takýchto aktivít je aj vznik Detskej divadelnej akadémie, v ktorej pedagogicky pôsobia aj niekoľkí herci a herečky priamo z DJP. Vedenie divadla však chcelo povýšiť tento záujmový krúžok a poskytnúť žiakom a žiačkam zážitok s tvorbou plnohodnotnej inscenácie na veľkej sále s profesionálnym tímom. A tak som sa tam znenazdajky ocitol aj ja a moje spolupracovníctvo.

Skúšobný proces tejto inscenácie je pomerne neklasický, keďže spolupracujeme so žiactvom, ktoré navštevuje základné a stredné školy, čo spôsobilo jeho roztiahnutie na niekoľko mesiacov a tvrdé finále so štandardnými časmi skúšok nastáva teraz: od polovice januára do 20. februára 2026.

Text predlohy vznikal kolektívnou tvorbou, ako je to pomerne typické pri mojej práci, a upravovali sme ho, prepisovali, skladali s Michaelou Fech v následnej konzultácii s Martinou Mašlárovou. Od septembra do decembra sme zbierali materiál, ktorý vznikal z improvizácií, písomných zadaní, rozhovorov, lebo naším cieľom bolo vytvoriť scenár, ktorý bude hovoriť jazykom generácie Alfa bez toho, aby sme ho upravovali cez našu prizmu a „cenzorský“ vhľad. Texty sme upravovali len v kontexte väčšej anonymity protagonistov a protagonistiek a najmä preto, aby sa s dielom mohlo stotožniť viac ľudí. Myšlienky ostávali, menili sa len priestory, mená a zámená. Myslím si, že to je najvzácnejší moment inscenácie, keďže zrazu na javisku znejú myšlienky, ktoré nenapísali dospelí ľudia (a nevložili ich do úst tínedžerov), ale práve tínedžeri artikulujú a argumentujú voči dospelým svoje potreby, nádeje, sny a strach z budúcnosti.

Neopomenuteľnými súčasťami inscenácie sú pohyb, scénografia a hudba. Barbora Janáková vytvára pohybový materiál prostredníctvom svojej citlivosti – nesnaží sa žiactvo vtesnať do vopred nalinkovanej choreografie, ale kreuje celok, ktorý je spätý s ich schopnosťami, danosťami a hlavne vychádza z prirodzeného konania detských hercov a herečiek. Daša Krištofovičová, silne inšpirovaná pôvodným názvom V mojich snoch sa sneh topí pomalšie, vytvorila kostýmové a scénické návrhy čerpajúce z čistoty, krásy snehu a neprebádanej ríše snov. Vďaka tomu sa v rámci inscenácie môžeme pohybovať v bezčasí a slová v nej znejú ako hlas, na ktorý sme zabudli. Okrem živých postáv vstupuje do diskurzu aj javisková postava, ktorú kreuje Kristína Smetanová prostredníctvom hudby a stáva sa plnohodnotnou a nielen náladotvornou súčasťou inscenácie. Hudba podporuje aj dopovedáva to, čoho ľudský hlas nie je schopný. Lebo V mojich snoch je možné všetko, len realita je často inde. A kde je to „inde“? To nikto nevie.


Réžia, text: Peter Tilajčík

Asistentka réžie, text: Michaela Fech

Dramaturgia: Martina Mašlárová

Hudba: Kristína Smetanová (Kriss Krimm)

Scéna, kostýmy: Daša Krištofovičová

Pohybová spolupráca: Barbora Janáková


číslo 1, ročník 20, ISSN 2989-3666