Tri sestry od Antona Pavloviča Čechova je dielo, ktoré každý divadelník dôverne pozná. Podľa viacerých teatrologických štúdií ide o jednu z najnihilistickejších a najpesimistickejších divadelných hier všetkých čias. Čechovovského humoru v nej však nájdeme viac než dosť a verím, že sa nám ho podarí podporiť aj v našej javiskovej realizácii. Prečo sme však po tejto hre siahli? A prečo práve teraz?

Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava pokračuje aj v tejto sezóne s cyklom Generácia Z, v rámci ktorého sa zameriava na (nielen) generačné témy mladých ľudí a inscenácie uvádza v CO kryte. Práve tento priestor sa stal východiskovým bodom pre voľbu textu a vznik koncepcie – je studený, tvrdý, nehostinný. Je to miesto, v ktorom človek nemôže dlho vydržať a musí ho opustiť, pohnúť sa ďalej. To však súrodenci Prozorovovci nedokážu urobiť.

V hre Tri sestry dominuje Moskva – mesto symbolizujúce ich detstvo, lepšie časy, nekonečné príležitosti, možnosť nájsť lásku, byť obklopený ľuďmi, ktorí ich dokážu pochopiť a zbaviť samoty. Moskva v Troch sestrách je však iná od tej dnešnej a bolo by naivné ju interpretovať iba ako bájne miesto, kde sa plnia sny. Preto naša inscenácia bude skôr re-interpretáciou Čechovovho diela než pokusom o dôkladné zachovanie pôvodného textu. Tri sestry však stále majú svoju kľúčovú vlastnosť – neschopnosť odísť.

V našej úprave sme s dramaturgičkou Katarínou Jungovou škrtli viacero postáv, text dekomponovali a pritom sa snažili zachovať jeho základné línie. Okrem problematiky neschopnosti odísť výrazne pracujeme aj s motívom armády, ktorá prichádza do mesta, a do popredia prinášame aj podtému pamäti (ľudskej i národnej).

Ak divák bude očakávať klasické čítanie klasického textu, na svoje si zrejme nepríde. Ak je však zvedavý na interpretáciu súčasného vzťahu k Moskve a víziu mladých tvorkýň, môže sa tešiť na našu inscenáciu, ktorú premiérujeme už 6. 3. 2026.


číslo 2, ročník 20, ISSN 2989-3666