Na začiatku je nejaká téma.

Nie.

Ako nie? Musíte mať tému.

Nemusíme.

Dobre, ale poviete si, že o čom to asi bude, potom improvizujete, zapíšete to, upravíte a následne hráte.

Nie, nepovieme si nič.

Spustíme nahrávanie, improvizujeme v prázdnom priestore a tešíme sa zo slobodnej tvorby.

Doteraz v Stoke spúšťal nahrávanie Blaho. Už však nenahráva, nepočúva, nezapisuje výstupy a ani nerežíruje. Niečo mu do toho vošlo.

Tma.

Teraz to v IBU robíme my, spoločne, tak ako nás to učil, a ani nevedel, že nás to učí. Ani my sme nevedeli, že sa to učíme.

Nevedomosť. Podvedomie? Sloboda!

Čo sme si odkukali, to máme. Od Kuka do Kuka. Dokonca k nám prvýkrát (a verím, že nie posledný) prišla nakuknúť aj Kata Gurová.

Vďaka za ňu. Aj za Mišku Fech (Paťa Jarjabková 2.0).

Bez nej a jej otvorenej racionality, vytrénovaného citu pre dynamiku a kompaktnosť by sme sa z tej slobody kolektívne celkom zbláznili.

Ale ako hovoria na MK SR a FPU (parafrázujem): „Dosť bolo slobody! Čo vy furt s tou slobodou?! S tým by bolo treba niečo urobiť! Odviezť ju niekam, hocikam, lebo je vzácna!“ etc. etc.

Takto nám vytvárajú podmienky, v akých sa dá iba sotva existovať, nieto ešte dôstojne tvoriť. Mnohí múdrosráči obhajujú tento marazmus bezcitnými frázami, že umenie a divadlo prežijú všetko i v ťažkých časoch. Vtedy je dokonca lepšie, údernejšie, dôležitejšie.

Surovosť.

Veď čo, deti sa rodia aj počas vojny. A dobre je. A dobre bude!

Lenže my nepotrebujeme ani ťažšie časy, ani socializmus, ani normalizáciu, ani vojnu.

Budeme robiť a hovoriť tak, ako nám zobáky narástli. Budeme sa smiať im aj sebe samým.

Určite sa narodia ďalšie deti.

Napokon, aj my sme len deti starého psa, ktorého vyhnali tieto „podnetné ťažké časy“ na úplný okraj.

My na ňom balansujeme. Najmä finančne.

Ale chuť hrať sa nám nikto nevezme.

Za žiadnu cenu!


číslo 6, ročník 19, ISSN 2989-3666