Koniec leta 2023. Sedíme s Alžbetou na víne. Bilancujeme Toni Wolff (... ktorá zisťuje, že prerobila milióny) a pomaly sa pripravujeme na Eden. V opare leta pred voľbami, po ktorých sa náš pohľad (nielen) na Eden zmení. Pijeme víno a riešime – život, umenie, divadlo… Alžbeta rozpráva, ako sa na jednom festivale tak trochu náhodou ocitla na predstavení pre teenage publikum. A tak trochu sa tam cítila nepatrične (možno trápne), ale len na zlomok chvíle. Nakoniec to pre ňu bol jeden z vrcholov festivalu. A tam niekde sa začala rodiť „Emocionálna výchova“ – pri uvažovaní nad zmyslom sexuálnej výchovy a znechutení nad tým, že ju na našich školách ani v 21. storočí nemáme, pri spomienkach na naše puberty a pri diskutovaní o tom, čo je to tá emocionálna zrelosť.

Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene sa rozhodlo tento náš nápad zastrešiť, teda odvážne sa rozhodlo venovať priestor násťročnému publiku, ktoré je v slovenskom prostredí tak často opomínané. Tak sa začal niekoľkomesačný výskum témy, rešerš zdrojov, prieskum „terénu“ generácie alfa. Počas toho sme našli aj platformu intymyta.sk ako cenný zdroj informácií aj „priateľku na telefóne“. A vynárali sa všetky problémy obklopujúce súčasných mladých ľudí, tie, ktoré sme si pamätali my, aj tie, ktoré priniesli posledné desaťročia online sveta. Z toho nekonečného spektra tém sa však bolo treba vynoriť a ukázať prstom na jednu. Zásadným sa stal objav biológia Davida Mecha, s ktorým prišli vlci a alfa samci a sigma boys… A z „Emocionálnej výchovy“ sa zrazu zrodilo Hej, Pookie! Dielo pre všetkých od 13 do 99 rokov. Hra v hre. Bezpečný priestor bez predsudkov. A ten začal vznikať spoločne s tanečnou umelkyňou Barborou Janákovou a jej pohybovým spracovaním našich myšlienok, so scénickou výtvarníčkou Alžbetou Kutliakovou a jej preliezkami a s multimediálnym umelcom Borisom Vitázkom a jeho herným aj hudobným prostredím.

V tomto bezpečnom priestore sme sa rozhodli rozprávať o priepasti, ktorá vzniká medzi rodičmi, respektíve dospelými a takmer dospelými. Pre tých je jednoduchšie utiahnuť sa do svojho sveta, do online prostredia, do hier, ktoré ich zdanlivo chránia pred realitou a zdieľaným časom s rodičmi. Pre dospelých je zasa ľahké zatvoriť pred ich problémami oči (možno aj dvere) a jednoducho povedať: „Ja v tvojom veku…“ Ale aké a akí sme teda boli my v tomto veku? Čo nám ubližovalo a čo pomáhalo „prežiť“? A necítime sa tak podobne všetci? Nedejú sa nám aj dnes tie isté situácie, len v inej farbe a s tým rozdielom, že už máme viac skúseností? Skúseností, ktoré tí naši teenageri nemajú. Chceme, aby Hej, Pookie! bolo miestom alebo možnosťou, kde sa tieto skúsenosti, emócie, strachy spoločne stretnú. A kde prídeme na to, že samota nemusí byť to jediné riešenie.

Alžbeta Vrzgula vo svojej tvorbe pravidelne upozorňuje na polarizáciu spoločnosti. Svojím „uhlom 92“ nahliada na spoločnosť a vidí v nej aj neschopnosť komunikácie – medzi nami a nimi. Medzi instagramovými šamankami (spolu s tými, ktoré im prepadli) a tými racionálne zmýšľajúcimi. Medzi ženami a patriarchátom. Medzi tými, ktorí volili vládnucu stranu, a tými, ktorí voľby prehrali. V Hej, Pookie! upozorňuje na takéto komunikačné priepasti, ktoré môžu vznikať medzi generáciami, medzi deťmi/mladými/teenagermi a ich dospelými rodičmi/učiteľmi/trénerkami… Možnosť dosadiť si premenné je otvorená, podstatný je záver: lepšie je nepotulovať sa životom sám/sama, ale nájsť si svoju svorku!


číslo 9, ročník 19, ISSN 2989-3666