„Všetko je tu také tvrdé,“ hovorí jeden z cudzincov druhému. Ocitli sa v osade niekde tam, kde líšky dávajú dobrú noc. Možno ešte o trochu ďalej. Vojna ju odrezala od zvyšku sveta, na mapách aj tak nikdy nebola. „Všetko je tu také hrubé, muži tu bijú svoje ženy,“ ponosuje sa prišelec neskôr miestnej žene, ktorá nerozumie tomu, čo má za problém.

To, že by všetko malo byť tvrdé a studené, som vyslovila na porade s inscenačným tímom, a tak začal fyzicky vznikať svet, ktorý predtým existoval iba na papieri (alebo lepšie povedané v mojom notebooku). Svet schátraný a len letmo pripomínajúci „naše časy“.

Už koncom marca uvedieme v Štúdiu Spišského divadla premiéru inscenácie A hory celú noc žiarili. Jej dej sa odohráva v pesimistickej vidine budúcnosti, no čím viac času s týmto textom trávim a čím viac z neho vidím ožívať na javisku, tým viac ma desí, koľko toho „možného zla“ sa už vo svete nachádza. Keď som text písala, neuvažovala som o tejto verzii reality ako o niečom, čo v takej či onakej podobe môžeme zažiť i my. Písala som o svete vzdialenom niekoľkými generáciami. O tom, čo sa môže stať a o tom, čo sa hádam nikdy nestane. Aktuálne dianie vo svete však nasvedčuje tomu, že táto nočná mora sa približuje.

Piateho februára 2026 vypršala platnosť dohody o jadrových zbraniach medzi USA a Ruskom, a teda obe krajiny zostali bez akéhokoľvek limitu určujúceho počet jadrových zbraní, ktoré môžu vlastniť. Vo svete existuje viac ako dvanásťtisíc atómových zbraní, pričom tie dnešné sú oveľa ničivejšie ako bomby, ktoré boli použité v druhej svetovej vojne na mestá Nagasaki a Hirošima. Vojna na Ukrajine prebieha už niekoľko rokov a neustále pribúdajú nové ozbrojené konflikty. Práva žien a menšín sú potláčané, na vzostupe sú opäť mizogýnia, rasizmus a útoky na LGBTQ+ ľudí. Kresťanský fundamentalizmus, ktorý pretláča veľmi konzervatívne a doslovné chápanie Biblie, ovplyvňuje svetovú politiku a tým i každodenný život nás všetkých.

Premýšľanie nad týmto všetkým (a strach z tohto všetkého) ma priviedol k tvorbe sveta budúcnosti, ktorá je presne tým, o čom sme hovorili: „Už nikdy viac!“ Slovo progres sa stalo nadávkou a napokon sa naň úplne zabudlo. Ženy sa (opäť) stali majetkom mužov, ľudia sa riadia podľa vlastného (alebo čiehosi) výkladu Svätého Písma. Návrat k tradícii, k patriarchátu a strachu z cudzieho, iného.

Keď píšem a hovorím o divadle, ktoré sa zaoberá patriarchátom, v podvedomí sa mi vynára obraz žien uväznených v systéme, ktorý ich vníma ako ľudí druhej kategórie (Simone de Beauvoir by to pomenovala ako „druhé pohlavie“). Patriarchát je však nemilosrdný nielen k ženám, ale aj k LGBTQ+ mužom či takým mužom, ktorí sú preň neužitoční, nekonformní. Fyzicky znevýhodnený muž sa síce dostane na vyšší stupienok v patriarchálnom rebríčku ako jeho manželka, no predsa je „menej“ ako „ideálny, zdravý chlap“. Aj o tomto bude naša inscenácia – o utláčateľskom systéme, ktorý je čoraz viac propagovaný. O tom, ako vyzerá v praxi systém, v ktorom napokon trpia všetci a v ktorom sú všetci hnaní k tomu, aby medzi sebou neustále bojovali.

Znie to veľmi depresívne, a preto na záver poviem, že sa v inscenácii nájde azda i štipka humoru. A hádam diváctvo vycíti i moju radosť z práce s veľmi nadaným a tvorivým hereckým kolektívom a so skvelým tímom, ktorý som do Spišského divadla so sebou priviedla. Dúfam, že naše Hory budú len varovaním, nie predpoveďou. 


číslo 3, ročník 20, ISSN 2989-3666