Z tvorby: O nádeji v beznádeji

Mnohým je dnes už jasné, že sa divadlo nemôže uspokojiť iba s provokáciou, búraním, postmoderným úškľabkom a zobrazovaním toho najhoršieho z nás za sprievodu cynických trblietok alebo paródie popkultúry. Celého sveta už máme po krk, tak načo si za túto skepsu ešte aj zaplatiť? Tieto polemiky sa snažíme rozvádzať v celej prebiehajúcej sezóne v Divadle Jána Palárika v Trnave, ktorú sme pomenovali mottom „von z bubliny“. Cítime, že pri výraze „polarizovaná spoločnosť“ alebo „postfaktická doba“ už iba prevrátime oči alebo si ľahostajne povzdychneme. A diskusie na Spotify alebo Youtube o rastúcej krajnej pravici s driemajúcim pocitom preklikávame, akoby sme chceli vypátrať nové, iné poznanie a hádam aj náznak cesty, ktorá nám umožní zo súčasného marazmu konečne ujsť.

Akúsi „cestu z bubliny“ sa snažíme hľadať aj pri tak emocionálne zviazanej a traumatizujúcej látke, akou je holokaust v inscenácii Negatívy snehu. Režisér a autor textu Dávid Paška spolu s medzinárodným tímom však nemajú ilúzie o ľudskej prirodzenosti ani nezabúdajú, že sme v minulosti i dnes za fašizáciu politiky spoluzodpovední všetci. Paška prináša medzinárodný dialóg o vyrovnávaní sa s transgeneračnou traumou genocídy a rozvíja príbehy hrdiniek a hrdinov, ktoré a ktorí ani v najťažších chvíľach neprestali bojovať za slobodu, ľudskú dôstojnosť a občianske práva. A práve tieto inšpiratívne boje nám môžu poslúžiť ako motivácia aj v dnešnej dobe.

Aj my – divadlo – bojujeme. Negatívy snehu sú totiž prvou medzinárodnou koprodukciou trnavskej scény a okrem DJP na projekte participuje Teatr Im. Jana Kochanowskiego v Opole v Poľsku a Academy for Theatre and Digitality v Dortmunde, čo so sebou prináša viacero úskalí a výziev. Mňa ako dramaturga celého projektu testuje táto koprodukcia viacerými spôsobmi – lingvistickými (ach, prečo som sa v škole lepšie neučil jazyky?!), sociálnymi (ako introvert sa musím pred interakciou s novou skupinou zhlboka nadýchnuť) i časovými (v jednom čase musím byť v troch krajinách naraz). Ide však o skúsenosť, ktorá mi pomáha rozvíjať nielen divadelné, ale aj občianske postoje, názory a zručnosti.

Blížime sa k premiére a vo mne planú ďalšie a ďalšie otázky bez nároku na odpoveď. O zmysle v nezmysle, o pomste tyranom, o hneve z nespravodlivosti, o radostiach z malých úspechov, o nádeji, bez ktorej ostaneme uväznení v diktatúre pesimizmu.