Spolupráca s divadlom Zrakáč, ako aj s režisérom Paľom Viechom a dramaturgom Martinom Krčom je moja srdcovka. Aktuálne pripravujeme autorskú inscenáciu s názvom Bezočivec – náš druhý spoločný projekt, ktorý sa bude hrávať v Modrom salóne SND. Je to absurdná komédia o šialených, vtipných, ale aj nebezpečných situáciách, ktoré sa stanú hlavnému hrdinovi, nevidiacemu zvádzačovi vidiacich žien Danielovi, keď ho partia kamarátov vyzve, aby zbalil zatrpknutú nevidiacu Annu. Tá prišla o zrak až v dospelosti a s ostatnými nevidiacimi ľuďmi nechce mať nič spoločné.

Koncept scénografie vznikal veľmi impulzívne a intuitívne. Naša spolupráca s Paľom, ktorý má skvelú vizuálnu predstavivosť, prebieha takto: stretneme sa na káve, počmárame pár strán v zošite a následne si v divadle scénografiu naznačíme rukami vo vzduchu. No keď sa počas čítačiek začnú podrobnejšie prechádzať jednotlivé obrazy, riešime väčšie detaily. Akosi sme sa adaptovali na to, že máme nevidiace a slabozraké herečky a hercov, ktorým vizuálne návrhy na papieri nič nepovedia, a tak aj my všetko riešime slovne – s herečkami a hercami i v inscenačnom tíme. Mám aj návrhy a plány na papieri – tie však slúžia prevažne na komunikáciu s technikmi, so stolárom či so zváračom, ktorí pracujú na výrobe.

Pred našou prvou spoluprácou (Čaj u pána senátora, Modrý salón SND) som si naivne myslela, že budem celú scénu musieť prispôsobiť tak, aby sa v nej nenachádzalo nič, o čo by sa dalo potknúť. Alebo že bude musieť byť celé predstavenie rovnaká bez akýchkoľvek scénických zmien, že farebnosť bude musieť byť kontrastná a tak ďalej... „Zrakáči“ však nie sú „zrakáčmi“ len na javisku, sú nimi aj v bežnom živote a nikto sa im neprispôsobuje a neodstraňuje im spod nôh prekážky. Naučili sa medzi nimi kľučkovať. A to dokážu aj na javisku. Je však dôležité, aby sa do hracieho priestoru dostali o niečo skôr a stihli si ho (doslova) nachodiť. Ohmatať prekážky a zoznámiť sa s rekvizitami. Jediný rozdiel oproti skúšobnému procesu s vidiacimi herečkami a hercami je teda to, že trvá približne o dva mesiace dlhšie. Počas prvých dvoch mesiacov sa „zrakáči“ naučia texty a potom už trávia čas v priestore. 

Samozrejme, dbáme na bezpečnosť, javisko je predsa len vyvýšené a môže sa stať (a aj sa niekoľkokrát počas skúšok stalo), že niekto z hereckého súboru zle vyráta krok a stúpi mimo javiska. Preto sme umiestnili na zem pred každý schod či pred koniec javiska asi desať centimetrov široký pás hrubého kobercového materiálu vo farbe podlahy. Pre diváctvo nie je viditeľný, ale keď naň stúpi nevidiaca herečka či herec, zistí, že sa nachádza na kraji. 

Aktuálne sme niekoľko dní pred technickou a kostýmovou skúškou, a potom to už pôjde z kopca. Veľmi sa teším na výsledok, no zároveň mi bude ľúto za večernými skúškami plnými smiechu a tvorivej nálady.


číslo 8, ročník 19, ISSN 2989-3666