Momentálne sa nachádzame v poslednej etape skúšok. Posledné dni sa venujeme najmä zvukovo-svetelnej zložke, ktorá toho má v tejto inscenácii naozaj požehnane. Už samotný text je dosť nelineárny, nepodlieha úplne vypointovaniu každého jedného fragmentu, a tak sa situácie prelievajú z jednej do druhej, čo pokladám za náročné pre všetky zložky inscenačného tímu. 

Moja postava – Dominik Bang, otec hlavnej postavy Ralfa Banga (Daniel Fischer) –, je pre mňa zaujímavou skúsenosťou. S divadelnou manželkou Vicky (Danka Droppová) sme splodili malého tyrana a trvá nám v podstate celú hru, kým si uvedomíme, ako veľmi sme boli slepí, ale hlavne, slepí vedome. Rodičia často nechcú vidieť chyby svojich detí. Buď pre obavu, že to poukáže na ich výchovné zlyhanie, alebo preto, že sa v takomto dieťati odzrkadľujú sami rodičia. Snažil som sa čerpať z určitej hyperkorektnosti rodičov voči deťom v dnešných časoch a určitým tragikomickým spôsobom tak poukazovať na nie vždy úplne správne výchovné postupy. V našom prípade je to samozrejme úplný extrém, keďže Ralf sa narodí absolútne vyspelý a okamžite atakuje túto našu neschopnosť reagovať rázne. Zaujímavé je aj to, že Daniel ako Ralf je od nás s Dankou starší a takisto vďaka textovej predlohe oveľa dominantnejší, čo ešte viac umocňuje našu pasivitu a neschopnosť konfrontovať sa s realitou. Ako manželský pár a rodičia sme preto parodizovanou hyperbolou dnešných „moderných“ otcov a matiek.

Text veľmi pekne a funkčne preložil z nemčiny Lukáš Brutovský a Saša Sarvašová (dramaturgia) s Janom Luteránom (réžia) pristúpili k drobnému skráteniu a redukcii postáv. Oproti originálnej predlohe je v našej úprave o jednu postavu menej. Keďže, ako som spomínal, je text viac-menej skečovým sledom scén, snažili sme sa počas čítačiek ohraničiť jednotlivé fragmenty a celkovo tak pochopiť, čo je vlastne myšlienkou a leitmotívom tejto hry. Ľudské inklinovanie k mačizmu, maskulinite a demagógii a takisto ignorovanie faktov a deformácia pravdy. 

Myslím, že nielen cieľom Mariusa von Mayenburga, ale aj naším je poukázať na všetko, čo som spomenul. Hra otvára veľmi veľa spoločensko-politických tém, ktoré všetky spája, podľa môjho názoru, jeden spoločný menovateľ. A tým je to, že všetky tie hrôzy a krivdy, ktoré malý despota za trvanie inscenácie narobí, sa dejú priamo pred očami ľudí, ktorí to všetko dovolia, tolerujú, a aj napriek tomu, že majú svoj názor a správne vyhodnocujú dianie, nezakročia ani slovom, ani činom. Práve poukazovanie na našu pasivitu a nihilizmus je pre mňa silným posolstvom tejto hry. To všetko cez postavu nadpriemerne inteligentného malého chlapca v jeho rodičovskom dome plnom hračiek a farebnosti.


číslo 6, ročník 20, ISSN 2989-3666