Pred dvoma rokmi som znovu začal učiť. Na vysvetlenie: nejde o také to klasické, pravidelné vyučovanie, skôr o sporadické hodiny s naozaj medzinárodnou skupinou študentov. V triede som mal zástupcov rôznych kultúr, náboženstiev, svetonázorov a podobne – a bol to pre mňa skutočne objavný návrat. Asi by som mal vysvetliť, že univerzity sa pýšia tým, že ešte zachovávajú často zanedbávaný univerzitný étos, minimálne v tej podobe, do ktorej sa za ostatné storočia vyvinul. V zásade ide o ekumenizmus – a v tomto ohľade bola aj moja trieda obrazom univerzitného sveta. A to aj napriek tomu, že ide o inštitúciu, ktorá sa nachádza v moslimskej krajine a je ňou aj výraznou mierou financovaná. S mladším kolegom učím kurz písania divadelných hier, ktorý som nazval: Viera, ideológia a moc.

K hrám, ktoré pri vyučovaní svojich žiakov využívam (popri bežnom portfóliu gréckych a ďalších európskych klasík či kanonických diel, ako sú Salemské bosorky Arthura Millera), patria diela novej generácie autorov, ktorí sa zaoberajú tými najaktuálnejšími problémami. Sú to odvážne diela, o ktorých musím s radosťou konštatovať, že sa postupne dostávajú do povedomia aj v západnom svete. Ich autori, nazvime ich „vizonári novej doby“, sú napríklad Amir Nizar Zuabi s dielom Volám sa Yusuf a toto je môj brat, Mia Chung a jej hra Ty pre mňa pre teba či indický autor Abhishek Majumdar a jeho dielo Baatin. Tých autorov je však viac a ich diela sa často odohrávajú vo svete, ktorý sa rozpadáva v akejsi opačnej evolúcii ľudského druhu. Možno by som mal z viacerých dôvodov podčiarknuť význam hry Ohňostroj palestínskej autorky Dalie Tahyovej, pretože to je hra, ktorá je násilná, no nežná zároveň, a z ktorej vyžaruje ľudské teplo. Aj jej dramaturgia je jedinečná, pretože využíva formu fúgy, ktorá sa bežne využíva skôr v hudobnej kompozícii.

Majumdarova hra Baatin, ktorej dej sa odohráva v Medine, ma však uchvátila svojím citlivým a úprimným prístupom k téme, ktorú mnohí považujú za príliš riskantnú – ide o historickú evokáciu udalostí po smrti proroka Mohameda, keď sa medzi členmi jeho rodiny a jeho stúpencami rozpútal mocenský zápas. Bola to však celkom iná hra, ktorú som ani ja, ani moji študenti nečítali ani nevideli, ktorá na mňa najviac zapôsobila, pretože najlepšie vyjadrovala útrapy nášho povolania. Predstavil ju sám autor, hoci len letmo, avšak ako sa ukázalo, spolu s ďalšími dielami sa stala presvedčivým pozadím pre celú koncepciu môjho kurzu. Dalo by sa dokonca povedať, že sa tá hra stala aktívnym účastníkom našich diskusií a v dokonalom načasovaní stelesnila dynamický charakter nášho divadelného hľadania. Stalo sa to takto: keďže autor hry bol do jej inscenácie priamo zaangažovaný, musel si nájsť čas na posledné fázy režijnej práce i na samotnú premiéru. Išlo o celkom novú hru, ktorá sa ešte pred premiérou stala predmetom veľkej kontroverzie. Už dlho pred prvým predstavením sa totiž vynorila otázka, či sa hra vôbec dostane na javisko, a ak sa tak stane, či náš kolega fyzicky prežije ten obrovský rozruch, ktorý sa okolo nej rozpútal.

Je to dielo o mieste údajnej emanácie indického boha Rámu. Vychádza z tvrdenia, ktoré sa stále objavuje napriek tomu, že je zároveň spochybňované – najmä preto, lebo ako miesto údajného zjavenia boha Rámu uvádza vždy inú lokalitu. Keďže každé nové „zjavenie“ z takejto lokality urobí posvätné a nedotknuteľné miesto, vyznávačom boha Rámu ukladá povinnosť zničiť všetky stavby postavené na takomto území. A beda, tieto územia sú často zastavané budovami konkurenčnej viery – moslimskými mešitami.

Pred niekoľkými desaťročiami sa veľmi pôsobivá verzia takéhoto obrazoborectva odohrala v štáte Uttarpradéš. Vyvolalo to obrovský rozruch, rozvírilo vlny, ktoré od Indického oceánu dosiahli až k môjmu kontinentu, kde sme vtedy ešte nezažívali fundamentalistický fanatizmus v jeho plnej sile. Bol však už predo dvermi a tentoraz to mal byť islamský extrémizmus v úlohe agresora, nie na strane obete. Ten rozdiel však nie je dôležitý, spoločným menovateľom je posvätenie netolerancie a vyhladzovanie neveriacich vo všetkých formách, tak hmotných, ako aj nehmatateľných. Svoju empatiu s obeťami ľudskej iracionality som vyjadril vo veršoch textu, ktorý som nazval Dvanásť chválospevov pre horlivca – ak dovolíte krátku exkurziu do príbuzného žánru literárneho umenia:

Boh sa nenarodí nikde, ale pritom všade.

Ale Rámova sekta odmieta tento jemný rozdiel –

Vyhradené miesto je posvätné, nie pre zbožnosť, ale –

pre politiku nenávisti, pre oddelenie toho, čo je naše a čo je ich.

Pre nútenú výmenu mieru za okamih extázy,

Mešitu premenili na rozvaliny, kameň po kameni,

Vyhlásili ju za uzurpátora strateného miesta boha Rámu.

Miesta vysnívaného zjavenia. A dnes sa kamenná mohyla

Zmocnila sna o mieri. Môžu vôbec snívať o mieri

V zvandalizovanom Uttarpradéši?

Majumdarova hra, kritická k takémuto prístupu, sa naďalej inscenuje a jej príbeh pokračuje, rovnako ako polemika o nej. Môžem s potešením konštatovať, že náš mladý kolega sa k nám vrátil bez ujmy a naďalej nás informuje o aktuálnych udalostiach. Tu treba povedať, že jeho hra bola uvedená na objednávku pri príležitosti slávnostného otvorenia nového chrámu boha Rámu. Bolo to na spomínanom spornom mieste a bývalého nájomcu tohto pozemku, mešitu, postihol rovnaký osud ako mnohé iné budovy v krajine.

Podobný scenár, nie v identickej podobe, iba v konkrétnych variáciách aktov fyzického vyvlastňovania, je dominantným naratívom nášho súčasného života na zemi. Účinky a trajektórie týchto činov sú nekonečné vo svojej tendencii prehlbovať svoj vplyv a rozširovať sa nielen do lokalít vo svojej bezprostrednej blízkosti, ale prenikať aj do čoraz intenzívnejšej až smrtiacej politiky. Tým sa ich vplyv prelieva do nasledujúcich generácií a vyvoláva zdanlivo nesúvisiace, ale v dedičných líniách pokračujúce vášne. Čelíme im na čoraz väčších územiach afrického kontinentu, kde je každý ich prejav taký brutálny ako dehumanizujúci konflikt, ktorý momentálne pohltil Palestínu. Preto nie je prekvapujúce, najmä keď sa takéto negatívne procesy ukazujú jednoznačne ako dôsledky náboženského fanatizmu, že sa človek občas vráti k už známym počiatkom drámy. Ak si spomínate, pri jej zrode stálo práve náboženstvo a rituál – a to sa pozeráme ďalej ako na Eleusis!

To všetko vyvoláva znepokojivé, až absurdné myšlienky, ale schválne, zahrajme sa na diablovho advokáta. Po prvé, táto asociácia sa nedá nevidieť. Myseľ tak zostáva otvorená celkom vierohodnej úvahe, že samotné dramatické umenie skutočne nesie podiel zodpovednosti za ontologickú predispozíciu náboženstva k doktrinálnemu extrémizmu aj s jeho násilnými dôsledkami. Je to spravodlivé? Alebo neobhájiteľné? Takéto obvinenie sa určite nedá paušálne odmietnuť. Smrteľnosť náboženstvom inšpirovaných konfliktov v rôznych podmienkach na celom svete, náhle výbuchy a intenzita generačnej nenávisti či ľudského rozvratu majú historické korene práve v náboženstve.

Žeby tu šlo o extrémny prípad kladenia viny? Dobre teda, obmedzme trochu pružnosť umeleckej licencie. Tanec, spev, ale aj grafické umenie často vychádzajú z duchovných pohnútok, niekedy veľmi podobných konštruktom vytváraným náboženstvom. Ak je však náboženstvo čiernou ovcou v košiari spirituality, nemali by sme to klásť za vinu jeho potomkom. Dohodnime sa preto aspoň na tomto: ak je v tom obvinení čo len kúsok hodnovernosti – a neviem, ako by to mohlo byť inak –, núka sa iba jedna možnosť: zaviazať sa k náprave. Či už má divadlo istý podiel viny, alebo nie – určite má voči svetu zmietanému konfliktami svoj dlh. A spôsobov, akým sa toto bremeno zadlženosti môže odľahčiť, je toľko, koľko foriem a prejavov má aj samotné divadlo – sú priame i nepriame, ale vždy humanistické a vnútri kreatívne, nikdy nie deštruktívne. Paradoxne si to možno bude vyžadovať vytvorenie priestoru pre to, aby sa divadlo vrátilo k svojmu zdroju – rituálu. Pretože nepriateľom je v konečnom dôsledku moc. Nadvláda v akomkoľvek prestrojení. A rituály komunity, ktoré viedli k zahojeniu rán a spájaniu, vždy posunuli ľudskosť až k javisku, klopali na dvere do divadla a prosili o to, aby znovu smeli vojsť. Svet zúfalo potrebuje takéto rituály, ktoré by sa stali protiváhou a prečistili pokrivenosti všetkých tých vznešených impulzov duchovnosti – v úsilí vniesť do ľudského vedomia niečo neopísateľné –, ktoré by sa stali komunitnou silou a neboli deformované egom jednotlivcov. Divadlo zostáva hlavnou protiváhou súčasnému rozmachu rituálov moci a ich rozdeľujúcej, neľudskej nedôstojnosti.

Príkladov takéhoto divadla je veľa – a je stále aktuálne aj v iných ako európskych kultúrach. Zároveň ho môžeme nájsť v zabudnutých západných textoch či v starovekej ázijskej dráme. Okrem vrstiev jedinečných štylistických prístupov, uchvacujúcej pyrotechniky, ktorá nás vťahuje do moderne spracovaných až magických ilúzií či hľadania toho podstatného v transformovanej realite, potrebujeme drámu obnoviť a opätovne zachytiť priamo v jej najhlbšom zdroji ako akt zjednotenia, ako počin stále sa vyvíjajúceho projektu, ktorý je zasadený do naďalej rezonujúceho pátrania po obnove ľudskosti.


číslo 5, ročník 18, ISSN 2989-3666