zdieľať článok
Giacomo Puccini tvoril v čase, keď sa začala hlásiť o slovo operná moderna (Debussyho Pelleas a Melisanda, Straussova Elektra, Schoenbergov Pierrot lunaire), v porovnaní s ktorou pôsobil ako konzervatívec. V priebehu štyroch desiatok rokov svojej tvorby sa kompozične vyvíjal, no bol to vývoj postupný a mierny, zameraný predovšetkým na zdokonalenie inštrumentácie a čiastočne aj harmónie. Jednoznačne však zostal melodikom. V tom sa líši napríklad aj od generačného druha Pietra Mascagniho, ktorého Parisina (podľa Byrona a D´Annunzia) z roku 1915 má styčné body i s expresionizmom. Zmeny v hodnotení Pucciniho tvorby nastali až ku koncu päťdesiatych rokov minulého storočia. Majú viacero príčin, medzi ktorými hrá dôležitú úlohu preorientovanie sa opery z viac-menej hudobného (speváckeho) umenia na umenie hudobno-divadelné.
Spoločenská podmienenosť Pucciniho diela
Elita sa vysmieva popularite, lenže zabúda,
že potomstvo si nevyberá spomedzi neznámych umelcov
istého obdobia, ale spomedzi známych.
(W. Somerset Maugham: Ľahký život, 1930)
Aby sme pochopili popularitu Pucciniho i nové pohľady na neho, musíme sa dotknúť širších spoločenských súvislostí a posunúť sa od rýdzo umeleckých hodnotení k sociologickým analýzam. Hoci si Puccini získal srdcia operných divákov ešte počas svojho života, rozhodujúci zvrat nastal až neskôr. Po útrapách druhej svetovej vojny a rozbehnutí sa západnej ekonomiky, ale aj v súvislosti so snahou stredo- a východoeurópskych krajín priblížiť kultúru širokým vrstvám, došlo k ďalšej vlne demokratizácie operného publika. Tvorila ho už nielen hudobne erudovaná časť strednej vrstvy, ale aj ďalšie skupiny populácie, u ktorých záujem o operu posilňovali ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok
