V porovnaní so Salome (Baadisches Staatstheater Karlsruhe, 2022), ktorá neskrývane odkazovala na kauzu sexuálneho predátora Jeffreyho Epsteina, či s feministicko-ekokritickými Příhodami lišky Bystroušky (Slovenské národné divadlo, 2024) je La traviata v kontexte Daubnerovej réžií o čosi „umiernenejšou“ inscenáciou. Sociálna kritika tu nenadobudla aktivistické dimenzie, obvinenie z pádu Violetty Valéry nevyhodila Daubnerová publiku na oči tak drsne, ako to urobila napríklad režisérka Andrea Breth v škandalóznej bruselskej produkcii (2012) tejto opery, keď situovala dej do prostredia súčasného sexuálneho biznisu. No i bez toho je jasné, kto a čo stojí za uboleným telom a smutnou dušou titulnej postavy: sú to „osamelosť, utrpenie spôsobené spoločenskou stigmou, ktorú jej priniesli choroba a prostitúcia“.1 Daubnerová pre svoje javiskové rozprávanie nezvolila psychologicko-realistický slovník, ale siahla po surrealistickom ...

ešte nemáte predplatné?
prihlásenie