Základ od Uhlára

Súbor SkRAT-u pracuje na základe scenára, ktorý vzniká z improvizácií priamo na skúškach, čo zvýrazňuje autenticitu situácií, spontánnosť herectva a aktuálnosť zvolených tém. Inscenácie sa dotýkajú často intímnych a vzťahových sfér. Touto metódou pracovala časť súboru už pred vznikom Divadla SkRAT, v rámci Divadla Stoka pod vedením Blaha Uhlára. V deväťdesiatych rokoch táto tvorivá metóda a diela Stoky zažívali silné obdobie v podobe dnes už legendárnych inscenácií, ktoré zaznamenali veľký záujem u divákov i odbornej kritiky. Herci, ktorí s Uhlárom spolupracovali, sa s takýmto typom tvorby stotožnili, priam s ním zrástli. Okrem iného v ňom objavili možnosti definovania svojho osobného prežívania, skúseností, tráum či radostí. Rovnako týmto spôsobom vznikali na javisku situácie, ktoré často korešpondovali s osobnými svetmi divákov.

Neskorší herci Divadla SkRAT ‒ Ľubo Burgr, Ingrid Hrubaničová, Vlado Zboroň či Zuzana Piussi ‒ si v rámci inscenácií Stoky vytvorili svoje stále herecké polohy, v rámci ktorých mohli najintenzívnejšie komunikovať to, či žijú, alebo to, čo si myslia. V Stoke dostali priestor, v ktorom mohli slobodne tvoriť, a zároveň získali komunitu spolutvorcov a zanietených divákov.

Zo Stoky do SkRAT-u

V súvislosti so vznikom SkRAT-u zďaleka nejde len o „prechod“ tvorcov z jedného divadelného súboru do druhého. Treba brať do úvahy aj kontext doby, témy, osobné frustrácie, problémy v konfrontácii so spoločenskými javmi.

Jednými z posledných inscenácií, v ktorých sa predstavila veľká časť hercov a herečiek kreujúcich súbor Stoky v deväťdesiatych rokoch, boli Hetstato (1999) či Monodrámy (1997, obnovená premiéra 2000). Táto časť súboru vytvorila s Blahom Uhlárom rad silných, dnes už legendárnych inscenácií. No niekoľkoročná intenzívna spolupráca výrazného režiséra so silnými osobnosťami, ktoré sa medzičasom stali aj hercami a herečkami s jedinečným prejavom, ovplyvnila ich vzťahy. Prišli do bodu, keď veľká časť súboru očakávala od divadelnej tvorby a pracovných vzťahov niečo iné, a rozhodli sa preto rozísť. U každého z nich nastal zlom niekedy inokedy. Buď išli za inými príležitosťami v rozhlase, televízii, hudbe, či do svojich civilných zamestnaní. Ale časť súboru chcela skúsiť uplatniť všetko to, čo v Stoke získali, a ďalej to tvorivo rozvíjať do novej podoby a v rámci vlastnej platformy. Takže skôr ako o odtrhnutí súboru môžeme hovoriť o prenose divadelných skúseností do nového kontextu a doby.

Dôležité pri vzniku SkRAT-u boli aktivity Združenia pre súčasnú operu, ktoré vzniklo ako reakcia na nemožnosť uvádzania nových hudobno-performatívnych tvarov na slovenskej divadelnej a hudobnej scéne. Kľúčové bolo uvedenie štyroch súčasných opier počas dvojdňového podujatia Večer novej hudby v decembri 2001. V priestoroch Divadla Stoka na Pribinovej ulici uviedli operné diela Martina Burlasa, Mareka Piačeka, Daniela Mateja a Ľuba Burgra.

Niektorí z bývalých členov Stoky založili v roku 1999 divadelný súbor Voľné zoskupenie. Ich prvou inscenáciou bola Módna prehliadka alebo Ponuka vytvára dopyt a účinkovali v nej aj Vlado Zboroň a Ingrid Hrubaničová. Bolo to zoskupenie, v ktorom sa podľa charakteru projektu obmieňali tvorcovia. Hrávali v priestoroch Českého centra a na scéne Stoky. Po zbúraní budovy Stoky v apríli 2007 si musel hľadať nový priestor aj samotný Blaho Uhlár, ktorý začal pôsobiť priestoroch bývalej textilnej fabriky Cvernovka.

Miesta divadla

Zložitým, ale v kontexte slovenského nezávislého divadla asi najčastejším problémom sa ukázalo hľadanie priestoru. Ľubo Burgr, v tom čase už ako organizátor nezávislého kultúrneho života v Bratislave a spoluzakladateľ Združenia pre súčasnú operu, mal s týmto problémom svoje skúsenosti : „Združenie pre súčasnú operu vzniklo v mojom byte, rovnako ako drvivá časť inscenácií. Práve potreba kontinuity práce a budovanie súboru ma doviedli tam, kde som nikdy nechcel byť a to znamená hľadať priestor, rekonštruovať ho, vymýšľať spôsob jeho financovania a tiež ho napĺňať dramaturgicky, a teda aj divácky.“1

Snom mnohých nezávislých tvorcov bolo vytvoriť v Bratislave kultúrny priestor, v ktorom by bolo možné prezentovať rôzne druhy umenia. Mnohé aktivity v tom období smerovali práve k tomuto cieľu. Na úrovni plánov sa skončila snaha Ľuba Burgra a Zduženia pre súčasnú operu zrekonštruovať a prispôsobiť na kultúrnu prevádzku tunel pod bratislavskou hlavnou stanicou. K tomuto priestoru s plánovaným názvom K54 existovala aj architektonická štúdia. Uvažovalo sa, že tam bude mať domovskú scénu nielen Združenie pre súčasnú operu, ale aj Asociácia súčasného tanca. Uskutočnil sa však len prvý otvárací večer, na ktorom vystúpili Laco Kerata, Vlada Zboroň, Ingrid Hrubaničová a Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál, a potom sa od tohto zámeru upustilo.

V roku 2004 začali vznikať prvé inscenácie pod hlavičkou Divadla SkRAT. Do ich repertoáru prešli aj inscenácie Morča (2003) a Stredná Európa ťa miluje (2004), ktoré vznikli ešte pod značkou Združenia pre súčasnú operu. Názov SkRAT začal súbor používať v rovnakom čase, ako spoločným úsilím Divadla SkRAT, Asociácie súčasného tanca a združenia Attract Art vznikol A4 - nultý priestor. Ten vtedy sídlil v bývalom V-klube v centre Bratislavy, ktorý si prenajímali od Národného osvetového centra. Možnosť otvoriť takýto priestor sa naskytla po odsťahovaní sa Českého centra z budovy na Námestí SNP. V novom A4 - nultom priestore sa v nasledujúcich rokoch začali odvíjať dôležité kultúrne aktivity naprieč umeleckými druhmi vrátane podujatí Divadla SkRAT.

Priestoru A4 vypršala v roku 2011 nájomná zmluva s Národným osvetovým centrom a výberové konanie skončilo fiaskom. Svoj umelecký azyl na krátke obdobie našlo Divadlo SkRAT v priestoroch a programe Poľského kultúrneho strediska. Pamätná je určite repríza inscenácie Mŕtve duše (obrazy nového sveta) z roku 2012, ktorú mohli diváci a diváčky sledovať priamo z ulice. Herecká akcia sa odohrávala za oknami Poľského inštitútu a inscenácia, v ktorej je dôležitý pohyb, mimika a zvuky, tak získala na sile a intenzite významov. Potrebovali však stály priestor. Do úvahy prichádzalo viacero alternatív a napokon sa A4 - nultý priestor a SkRAT usídlil na druhom poschodí bývalého obchodného domu Dunaj. Krátko na to, v roku 2012, sa presťahovali do priestoru bývalej YMCA na Karpatskej ulici, kde sídlia dodnes. Diváci si vďaka lepšiemu zázemiu, kaviarni a širšej ponuke programu našli cestu aj tam.

Tváre SkRAT-u

Zatiaľ čo inscenácie Stoky v réžii Blaha Uhlára boli fragmentmi odzrkadľujúcimi silné emócie, absurdnosť situácií a sebairóniu, tak v SkRAT-e pod iným režijným vedením (najmä Dušana Vicena) bola téma menej dekomponovaná a viac sústredená na celkové posolstvo. Tým vznikol aj väčší priestor pre hercov skúšať, kam môžu ďalej posúvať svoj autorský vklad. Vznikli inscenácie, v ktorých vyniklo niekoľko hereckých výstupov a v mnohých oceňovaných dielach to bol celostný výkon súboru. Zaujímavé je sledovať herecké spojenie osobností zo Stoky s hercami i nehercami s rôznymi životnými skúsenosťami. Súčasťou SkRAT-u sa po odchode zo Stoky stali Ingrid Hrubaničová, Ľubo Burgr a Vlado Zboroň.

Ingrid Hrubaničová, pôvodným zamestnaním jazyková redaktorka, mala skúsenosti s divadlom ešte na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity u prof. Karola Horáka. V Divadle Stoka rozvinula svoje silné herecké črty v jazykovej ekvilibristike a bezchybnej výslovnosti, a to hlavne v emocionálnych partoch zlomených a frustrovaných žien.

Herci a herečky prišli do Stoky a neskôr do SkRaT-u z iných zamestnaní, ktoré popri divadelnej práci aj ďalej vykonávali. Vlado Zboroň študoval teológiu, ktorú nedokončil, a v predrevolučnom období pracoval ako skladník, aby v roku 1991 prišiel do Stoky. „Ale rád by som sa tým už niekedy uživil /.../ Zhodli sme sa, že by sme pokračovali, aj keby to nevynášalo. Robíme to, keď to nevynáša, a robili by sme to, aj keby to vynášalo.“2 Jeho presne odpozorované postavy alebo skôr postavičky žoviálnych mužov viedol v medziach prirodzene civilného prejavu, ktorý vedel presvedčivo podať aj pri absurdných až bizarných situáciách.

Ľubo Burgr ako skladateľ a hudobník vstupoval do inscenácií SkRAT-u aj hudobne, podobne ako tomu bolo v Stoke. Jeho postavy mužov (v Umri, skap a zdochni...!!! sa predstavil aj v úlohe nebinárnej postavy) zahŕňajú zasnívanú zakríknutosť, z ktorých postupne vyžaruje doteraz nevyužitá energia, aby sa naplno prejavila v nečakaných momentoch.

K časti osadenstva zo Stoky prišli do SkRAT-u aj nové tváre ako Lucia Fričová, Milan Chalmovský, Dana Gudabová, Vít Bednárik a i. Lucia Fričová sa aj na základe svojej vyšportovanej fyziognómie prirodzene ocitá v polohách energických žien s vlastným úsudkom i logikou. Postavy Milana Chalmovského sú síce nespokojné so životom, ale vedia samy seba presvedčiť o opaku. Ako vyštudovaný herec má tiež blízko k mimickému vyjadreniu emočných stavov. Jeho postavy sú často nonšalantne flegmatické, niečím neisté a pochybujúce. Dana Gudabová, herečka ochotníckeho divadla Disk, sa aj v SkRAT-e predstavila primárne v komických polohách nepochopených dám, ktoré vedia svoje životné skúsenosti kvetnato a presvedčivo opisovať. Z Disku prišiel do SkRAT-u aj Vít Bednárik. Hral zvyčajne postavy výrečných šibalských mužov, ktorý nečakane ublížia svojsky mienenou dobrosrdečnosťou.

V inscenáciách SkRAT-u sa v priebehu času objavili aj ďalší herci a herečky ako Zuzana Piussi, Jana Oľhová, Danica Matušová, Stanislava Vlčeková či Michal Noga, ktoré a ktorí dodali dielam nečakanejší rámec, než na aký boli zvyknutí tradiční diváci tohto divadla. K najnovším posilám SkRAT-u patria Natália Okolicsányiová, Zdenka Kvasková, Jozef Belica či Barbora Repková. Od ich príchodu badať príklon k väčšej performativite, ktorá vyplýva aj z ich ľudských naturelov či z iných umeleckých aktivít.

Intimita a osobná výpoveď

Pohľad akoby cez okno priamo do obývačky, spálne, futbalovej šatne či iného osobného priestoru je pre SkRAT priam charakteristický. Inscenácia Umri, skap a zdochni...!!! (2005) patrí k najvýznamnejším inscenáciám tohto súboru, v ktorej sa koncepčne prepojili témy: konfrontácia mužsko-ženského vnímania sveta, neukojená agresivita a smrť, ktorá je v inscenácii dominantná. Objavuje sa vo forme trúchlenia za spoluhráčom, ale aj v podobe ironizácie či až dehumanizácie človeka, ktorý sa necíti byť ženou ani mužom, až po samotný akt smrti ako prechodu do niečoho stáleho a nemenného.

V inscenácii Nemusím veľa, stačí dobre (2006)sa zase na hotelovej izbe postupne odohráva viacero druhov ľúbostných vzťahov: raz si ju prenajíma prostitútka, inokedy sem príde kamionista so stopárkou, manželia alebo lesbický pár. Ide o vrstvenie viacerých situácií, kde je viac ako celková výpoveď dôležité navodenie rýchlej alebo rutinnej intimity.

Skúsenosť s textom iného (aj keď imaginárneho) dramatika, konkrétne írskeho autora Christophera McKeya, prišla v inscenácii Narodeniny (2007). Súbor sa podľa anotácie k inscenácii s autorom stretol na festivale Ex Ponto v Ľublane a ich svety sa prepojili v podobnej poetike. Niektorí recenzenti dokonca písali o jeho dramatickej tvorbe, o ktorej sa však zo žiadnych iných zdrojov nedá dočítať. Formálne sa Narodeniny blížia ku konverzačným hrám. Na pozadí narodeninovej oslavy tu vychádzajú na povrch temné tiene jednotlivých zúčastnených, aby sa s nimi vzájomne (seba)konfrontovali. Súbor začal najprv skúšať svoj autorský text s názvom Sebe milovanej, aby sa neskôr postupne dostal k ucelenému textu Narodenín. Túto inscenáciu môžeme zaradiť k štruktúrovo prepracovaným dielam, v ktorých si súbor odskúšal psychologizáciu postáv či dejovo ukotvený text.

V prípade tvorby SkRAT-u však nejde len o osobné výpovede jednotlivcov, ale reflektujú aj celospoločenské témy, a v prípade inscenácie TAbu (2015) aj historický kontext, keď pri stretnutí Tutanchamóna ponúkajú ľudia zo súčasnosti svoje nevydarené životy na odbyt iným záujemcom.

Pohľad do výsekov z troch životov ponúkla inscenácia MONO – STEREO – SURROUND (2018). Tá sa plynulo vyvinula do MONO/Fričová/Burgr/Chalmovský (2018), kde herci v monológoch otvárali skryté problémy ľudí ponorených do stereotypov svojich životov.

Inscenácia Rozlúčka s pohybovým aparátom (2018) pracovala s výrazovými prostriedkami na hranici fyzického divadla a vytvorila priestor pre pohybový dialóg. Keď už sa performeri nedokázali vyjadriť slovami, „nastúpili“ nonverbálne prejavy, ktoré vychádzali z možností pohybového ústrojenstva a daností jednotlivých účinkujúcich.

Silnou reflexiou a revíziou vnútorných pocitov bola inscenácia Extrakty a náhrady (2018), ktorá tieto témy komunikovala prostredníctvom umiestnenia deja do zoznamovacej agentúry. Jej klientmi sú napríklad štyridsiatnik, ktorý je ochotný mnohonásobne podstupovať zoznamovanie, alebo žena, ktorá si privoniava k podpazušiam mužov, aby si podľa vône vybrala toho pravého. Na javisku panuje stiesnená atmosféra ako pri spovedi alebo rozhovore v neskorú nočnú hodinu, keď medzi bdením a spánkom vyslovujeme tie najvnútornejšie myšlienky. Práve intimita a blízkosť problémov dávajú divákom možnosť vcítiť sado situácií, ktoré sami zažívajú a za ktoré sa možno aj hanbia a neradi o nich rozprávajú.

Súkromné vs. verejné

SkRAT sa podobne ako Stoka neprofiloval ako divadlo, ktoré by sa v prvej významovej línii venovalo politike či konkrétnym spoločensko-politickým udalostiam. Nie pre obavy o svoju existenciu, tých mali oba súbory za roky svojho pôsobenia aj tak viac ako dosť, ale skôr nepotrebovali podsúvať divákom presne definované naratívy. Išlo viac o reflexiu stavu a všednejších ľudských činností či aktivít, na základe ktorých prenikli hlbšie do myslenia a motivácií konania ľudí. Ich inscenácie tak vychádzajú primárne z osobného prežívania jednotlivcov alebo malých skupiniek žijúcich v určitom systéme.

Avšak odtiene doby a spoločensko-politickej situácie sa dajú nájsť v ďalších rovinách ich diel. Cez reflexiu bežných problémov sa diváci mali možnosť dostať hlbšie do vnútra fungovania sveta, nielen daného jednotlivca, ale aj širšej spoločnosti. Takéto prepájanie dvoch svetov je prítomné napríklad v inscenácii Stredná Európa ťa miluje (2003),ktorá sa eštepôvodne premiérovala v malom pivničnom priestore na Jelenej ulici. V inscenácii manželský pár (Vlado Zboroň a Ingrid Hrubaničová) vedie počas jedného večera rozhovory poukazujúce na stav ich vzťahu. Preberú rôzne témy vrátane ankety o najlepšieho Európana, do ktorej sa manžel prihlásil, pretože vraj ako Stredoeurópan je teraz „v kurze“. Do toho k nim ako nestranný pozorovateľ prichádza hosť (Vít Bednárik), člen správnej rady nadácie na udeľovanie ceny Európan a zvonka reflektuje ich vzťah a domácnosť. „Nie je to žiaden momentálne konjukturálny a prvoplánový kus. Naopak, je to ,len‛ miestami až brutálne úprimná hra o láske. O vzťahu medzi mužom a ženou, o každom z nich osobitne, o ranách, ktoré im život dal, o ranách, ktoré si striedavo lížu, či sypú do nich soľ.“3 Došlo tu tak k prelínaniu osobného prežívania s aktuálnymi problémami sveta (Slovensko sa v čase premiéry inscenácie pripravovalo na vstup do Európskej únie).

V inscenácii Paranoja (2005) stojí pred dverami rad ľudí, ktorý je paralyzovaný samotným aktom čakania. Je to beckettovsko-mrożkovská situácia, ktorá však vplyvom humoru a sebairónie nie je vedená len v rovine absurdnosti, ale vo svojej prirodzenosti je uveriteľná aj v kontexte bežných situácií.

Východiskovou situáciou pre inscenáciu Smutný život Ivana T. (2006) je schôdza Rady pre televíziu a rozhlas, inšpirovaná zápisnicou z reálneho rokovania. Vytváranie osobných väzieb v rámci úradného konania tu spôsobilo rad absurdných situácií. Paralelou k takémuto stretnutiu je scéna s poľovníkom, ktorý čaká na posede na laň symbolizujúcu nevinnosť a idealizovanú ženskosť.

Spoločenskejším témam, akými sú napríklad pracovné prostredie a vzťahy, sa čiastočne venovala aj úspešná inscenácia Napichovači a lízači (2010), s ktorou bol súbor v roku 2012 pozvaný aj na medzinárodný divadelný festival Neue Stücke aus Europa do Wiesbadenu. Stav spoločnosti, hlavne v oblasti spravodlivosti, justície či korupcie vo vyššej politike, boli dôvodom reflektovať tieto javy ešte konkrétnejšie. Boli to najmä inscenácie Proces procesu procesom (Pôjdeš do basy? Hajzel!) (2013) v réžii Dušana Vicena a Vnútro vnútra (2013) v réžii Ľuba Burgra a Dušana Vicena. Obidve sa stali ďalším míľnikom v tvorbe Divadla SkRAT, a to nielen pre témy, ktoré otvárali, ale aj pre silný režijný rukopis, intenzívnu až investigatívnu prácu tvorcov a celkové posolstvo, ktoré bolo aktuálne nielen v danej dobe.

Zahraničné iskry

Divadlo SkRAT bolo za dvadsať rokov svojej existencie súčasťou viacerých medzinárodných spoluprác. Na inscenácii Tiene pochybností (2018) k stému výročiu vzniku Československa spolupracovalo s divadlom Rádio Ivo. Tento politicky nekorektný kabaret spojil dve blízke poetiky so zmyslom pre (seba)iróniu či sarkazmus.

S poľským Teatrom Ósmego Dnia vytvoril SkRAT spektakulárnu udalosť Summit 2.0 na bratislavskom Tyršovom nábreží. Diváci zažili happening vizuálne ozvláštnený rozmernými objektmi (vozíky, bicykle, sošné kolosy na kolesách). Koncept performancie spočíval v konaní summitu, na ktorom predstavitelia vlád hovorili o hladomore v krajinách tretieho sveta. Po prejavoch plných floskúl a vágnych sľubov prešli k rautu a začali sa občerstvovať.

Najvýraznejšou medzinárodnou spoluprácou bol projekt Paralelné životy -20. storočie očami tajných polícií, na ktorom Divadlo SkRAT participovalo ako jeden z partnerov. V spolupráci s festivalom Divadelná Nitra a divadlami z Maďarska, Poľska, Nemecka, Rumunska a Českej republiky sa zahĺbili do dokumentov z národných archívov, v slovenskom prípade z Ústavu pamäti národa. V inscenácii Vnútro vnútra spracovali tvorcovia zo SkRAT-u v réžii Dušana Vicena a Ľuba Burgra osud českého kňaza Přemysla Coufala.

„Keď prišla ponuka spracovať materiály z Ústavu pamäti národa z éry ŠTB, tak sa nám to v tom okamihu zdalo úplne prirodzené, vraveli sme si - áno, toto je niečo, čo by sme chceli dopovedať, aj v súvislosti so súdnictvom. To ale neznamená, že divadlo bude smerovať ďalej výlučne týmto smerom. Všetko sa časom preje a potrebuje to ísť aj niekam inam, takže možno sme na konci jednej etapy a teraz budeme opäť inklinovať k intímnejšiemu divadlu. Ktovie.“4

V inscenácii sa spojil historický exkurz s jedinečnou poetikou SkRAT-u, aj keď očakávania divákov a kritikov nemuseli byť naplnené.

„Skrat neprišiel s investigatívnou bombou, divadelníci nanovo nekontaktovali prokuratúru či cirkevné kruhy /.../ z predstavenia sa však divák nedozvie veľa ani o samom Coufalovi, ani o tajnej cirkvi. Výrazové prostriedky nepresahovali bežný ,skraťácky‛ štandard.“5

Divadlá z projektu (okrem Maďarska) sa v predstavili aj na festivale Pro-téza, ktorý roky prezentoval domáce a zahraničné inscenácie, ktoré spájala odvážna dramaturgia či tematické a formálne experimentovanie.

Od riadenej improvizácie cez sústredenú výpoveď až po aktuálne bytie

Formu používania jazyka a ďalších výrazových prostriedkov kreovali aj režiséri, ktorí so súborom v priebehu rokov spolupracovali. Dlhé roky bol súčasťou divadla Dušan Vicen, ktorý so súborom vytvoril mnoho kľúčových inscenácií. Hovorový jazyk v tom najvoľnejšom a najrozmarnejšom podaní, pri náhlom vzplanutí emócií prechádzal do nečakaných vulgarizmov. Konfrontoval sa tak s presnou režijnou štruktúrou a tematickým ukotvením. Tieto atribúty boli Vicenovi nielen ako režisérovi, ale aj dramatikovi blízke a v mnohom kreovali tvár SkRAT-u. Ľubo Burgr ako režisér zase vkladal do štruktúry inscenácií nečakané prvky a viac ako z ucelených režijných koncepcií, čerpal z dobre odpozorovaných situácií, ktoré stáli nahereckej kreativite.

V Skupinovej terapii (2022) v réžii Jozefa Vlka priniesol SkRAT na javisko takmer čechovovskú drámu.Inšpirovali sa(podobne ako v inscenácii Stoky, Eo ipso v scéne Na prechádzke) práve divadelnou klasikou a výstavbou dialógov, ktoré by sme mohli ako diváci počúvať aj po celú dĺžku inscenácie. Ale precízne deklamovanie čechovovských replík sa zmenilo na divadelnú skúšku, aby sa nakoniec transformovalo na terapeutické sedenie.

K spolupráci na inscenácii Unavená žiadosť (2022) súbor prizval Rastislava Balleka ‒ režiséra s výrazným rukopisom, ktorého prístup k dekompozícii mal blízko aj k ich naturelu. Javisková situácia za dlhým rokovacím stolom pripomínala firemné schôdze a neskôr sa zmenila na reflexiu konkrétnych udalostí v kultúre, ktoré v tej dobe bytostne ovplyvňovali nezvislé divadlo (ako napríklad neudelenie finančných dotácií SkRAT-u).

Aktuálne posledná inscenácia Punctum contra punctum (2023) je vytvorená na pôdoryse hudobnej partitúry. Strieda sa tu niekoľko situácií a výpovedí, pričom sa stretávajú na javisku v akejsi disharmónii. SkRAT za prítomnosti režiséra Balleka hľadá svoju ďalšiu tvár. V experimentovaní, ktoré môže vzbudzovať rôzne reakcie, môžeme hľadať paralely aj s dnešným svetom, kde síce máme k dispozícii množstvo komunikačných prostriedkov, ale aj tak sa najradšej stretávame sami so sebou, so svojimi problémami a názormi.

Súbor Divadla SkRAT za obdobie svojej dvadsaťročnej existencie pracoval výlučne spôsobom kolektívnej tvorby, ktorú rozvíjal rôznymi smermi a neustále tak posúval svoje hranice. Pravidelne hosťoval na mnohých domácich aj zahraničných festivaloch. Je jedným z mála nezávislých divadiel, ktoré sa najčastejšie objavili v hlavnom programe festivalu Nová dráma/New drama. V rokoch 2006, 2008 a 2016 získal SkRAT na tomto festivale aj cenu Grand Prix. Súboru vyšlo niekoľko zbierok dramatických textov, analýz inscenácií, ale aj jedinečný zápis tvorivého procesu k inscenácii TAbu v rámci publikácie Kryptotyp. Súbor bol vždy otvorený zmenám, čoho príkladom je aj jeho posledné obdobie. Pracoval s rôznymi režisérmi a hľadal možnosti, ako reflektovať aj divácke emócie a pocity z daného obdobia. Bude určite zaujímavé a dôležité sledovať, kam sa bude Divadlo SkRAT a aj naša spoločnosť v blízkej budúcnosti vyvíjať.


číslo 4, ročník 18, ISSN 2989-3666


[1] MALITI, Romana ‒ BURGR, Ľubomír. Nové divadelné priestory. In Javisko, č. 7, r. 34, s. 6 - 7.

[2] KRÁKOVÁ, Dorota. Robili by sme to, aj keby to vynášalo. In Sme, č.100, r. 12 (30. 4. 2004).

[3] KONEČNÁ, Andrea. Priestor medzi mužom a ženou. In Slovo, č. 20, r. 6 (18. 5. 2004).

[4] MAŠLÁROVÁ, Martina – BURG, Ľubomír. Tvoriť, skúšať, ísť ďalej. In kød, č. 6, r. 8, s. 64.

[5] ULIČIANSKA, Zuzana. Masky a tváre. In Sme, č. 231, r. 21 (4. 10. 2013), s.17.