Formát inscenácie, ktorú majú tvorcovia vytvoriť za dvadsaťštyri hodín, vznikol v roku 1995 na Manhattane v New Yorku, pričom bol inšpirovaný podobným projektom 24 HR. Comics, keď za tento časový úsek vytvárali autori komiks. Z Manhattanu sa rozšíril do celého New Yorku a neskôr aj do celého sveta. Môžeme sa s ním stretnúť v Prahe, Los Angeles či v Dubline, ako aj v bratislavskom divadle Ticho a spol. Každé zapojené divadlo však môže pravidlá modifikovať podľa seba, a to pre špecifiká daného priestoru či personálne a technické obmedzenia. Divadlo Ticho a spol. je na Slovensku jediné, ktoré tento projekt pravidelne organizuje.

V otváracom ročníku sa stretli štyri tímy – každý tím viedol jeden režisér, ktorý si do projektu zavolal troch hercov. Vedenie Starého mesta Bratislavy umožnilo organizátorom využiť priestory celého Staromestského kultúrneho centra, v ktorom divadlo sídli, pričom išlo predovšetkým o štyri miestnosti, v ktorých tímy mohli počas dvadsiatich štyroch hodín tvoriť. Prvou úlohou režisérov bolo zvoliť si rekvizity z dopredu prichystaných predmetov, ktoré museli vo výslednom tvare využiť. Následne si režiséri vyžrebovali troch hercov, s ktorými počas dvadsiatich štyroch hodín spolupracovali. Žrebovanie bolo v prvom ročníku pre mladých tvorkyne a tvorcov prekvapením – očakávali, že budú pracovať s troma hercami, ktorých do projektu zavolali, no organizátori sa rozhodli pre žrebovanie. Spájanie mladých umelcov bolo už od začiatku dôležitou myšlienkou projektu a týmto spôsobom boli v istom zmysle prinútení spoznať sa a následne spolupracovať aj s inými. Témou úvodného ročníka bolo pre všetky skupiny slovné spojenie „deň po“. Po celom dni tvorby vznikli štyri pätnásť až dvadsaťminútové výstupy.

Formát 24 HR. Plays je už z podstaty ladený veľmi  humorne, a tak nie je prekvapivé, že vzniknuté diela sú zväčša komické. Skutočnosť, že mladí umelci tvoria v nezvyčajných časových podmienkach a navyše veľká časť inscenovaného tvaru vzniká počas nočných hodín, umožňuje do procesu vniesť istú ľahkosť, keďže vo vyčerpanosti dokážu vymyslieť na prvý pohľad „šialené“ či smiešne nápady. Dlhšie časové obdobie skúšobného procesu prináša zase priestor o nápadoch hlbšie uvažovať, meniť ich a v konečnom dôsledku možno aj zahodiť. Ak však ponúknete na tvorbu diela iba dvadsaťštyri hodín, tak tvorcom umožníte otvoriť bránu prirodzenej inšpirácie a „donútite“ ich vytvoriť v kolektíve aj to, čo by v tradičnom procese pravdepodobne skončilo iba v zápisníku režiséra. Tento projekt tak tvorcom umožňuje vyskúšať si tvorbu, ktorá je uvoľnenejšia a živšia, čo cítiť aj na výsledkoch.

Prvý ročník zožal veľký úspech u zapojených tvorcov, ale aj od diváctva a práve vďaka pozitívnej spätnej väzbe sa vedenie divadla rozhodlo vo formáte 24 HR. Plays pokračovať. Druhý a tretí ročník sa pravidlami od prvého veľmi nelíšili – opäť tvorilo niekoľko tímov, ktoré dostali rekvizity a tému. Zmeny „nabrali na obrátkach“ pri štvrtom ročníku, ktorý sa konal16. a 17. novembra 2024 počas Noci divadiel 2024.

Tentoraz sa v piatok o siedmej večer v priestoroch divadelnej sály Ticha a spol. zišla skupina šiestich hercov a jednej režisérky. Jakub Branický v role moderátora vysvetlil účinkujúcim pravidlá, pričom na otvorenie 24 HR. Plays 2024 mohlo prísť aj diváctvo, čo doteraz nebolo zvykom.

Okrem toho, že sa znížil počet tvorivých tímov z viacerých na jeden, zmenil sa aj princíp kreovania témy. Skupina tvorcov si v nepravidelných časových intervaloch musela zvoliť medzi dvoma slovami, z ktorých sa jedno muselo objaviť vo výslednom tvare. Prvou dvojicou boli slová fúrik a lopata. Pod vedením režisérky Martiny Havierovej siahol tím po slove fúrik, ktorý sa stal nosným motívom vzniknutého diela. Okrem slov, ktoré musel tím do diela včleniť, dostal za úlohu využiť aj niekoľko rekvizít, z ktorých niektoré boli ľahšie využiteľné ako iné – napríklad šálka sa dala zapracovať jednoduchšie ako polystyrénová hlava či stará rybárska udica.

V sobotu o siedmej večer sa konala pred divákmi prezentácia krátkeho tvaru, ktorý tvorcovia pod vedením režisérky Havierovej vytvorili za uplynulú noc. Okrem inscenácie si diváctvo mohlo pozrieť aj krátky zostrih1 z predchádzajúcich dvadsiatich štyroch hodín procesu tvorby (takéto zostrihy existujú i z predchádzajúcich ročníkov a sú dostupné na internetovej stránke Ticho a spol.). Branický, ktorý projekt riadil, mal teda vlastnú „dvadsaťštyrihodinovku“, pretože nielen natáčal, ale aj tvoril zostrih.

Výsledný inscenačný tvar mal zhruba trištvrte hodiny, počas ktorej sa sálou ozýval úprimný smiech a nakoniec aj obdiv divákov. Šesť herečiek a hercov (Ondrej Gajdoš, Katarína Hlinková, Jerguš Horváth, Viktória Orendášová, Bianca Sláviková a Martin Uhlárik začalo predstavenie brumendom na melódiu Živite ľudije, ktoré sa postupne premenilo na plač nad pomyselnou urnou. Príbeh bol jednoduchý – šesť postáv, dedinčanov, z ktorých každý mal svoj vlastný neduh (sklon ku konšpiračným teóriám záľuba v ohováraní, posadnutosť sociálnymi sieťami a pod.), zdieľa na pohrebe neznámej osoby s ostatnými to, ako prišiel každý z nich o fúrik. Každé rozprávanie je samostatnou situáciou, ktoré sa však vzájomne prelínajú, aby nás v závere vrátili opäť na začiatok. Dedinčania akoby sa totiž zacyklili vo svete stratených fúrikov a ukradnutých lopát, ktoré im nikto nevráti, a zas a znova sa musia učiť deliť sa o obecný majetok.

Od začiatku inscenácie boli zásadnými prvkami celého tvaru hudba a svetlo. Režisérka s pomocou technického personálu divadla umocňovala jednotlivé situácie presne miereným bodovým svetlom či červeným atmosférickým osvetlením – napríklad do scény z cintorína pridala svetelný kríž, interiérové scény dopĺňal luster a tanečnú scénu zase farebné svetlá, ktoré navodzovali atmosféru nočného klubu. Tvorcovia tiež pracovali s hlasom a so živou hudbou a spevom, ktoré striedali s reprodukovanou hudbou. Výrazná bola napríklad úprava úvodnej piesne kultového filmu Dívka na koštěti. Spomalením zvučky vznikla sugestívna skladba, ktorá dokonalo dopĺňala scény s mystickým podtónom a navyše charakterizovala jednu z postáv – dedinskú vešticu.

Hoci dej mohol pôsobiť nelineárne, motív ukradnutého fúrika bol natoľko výrazný, že jednotlivé, zdanlivo vzájomne nesúvisiace situácie významovo prepojil. Tvorcovia teda po dvadsiatich štyroch hodinách tvorby diváctvu predstavili príbeh plný komických, miestami až absurdných situácií s aktuálnym spoločenským presahom, ktoré mali všetky spoločného menovateľa – fúrik.

Jakub Branický po ukončení štvrtého ročníka dodal: „Projekt 24 HR. Plays má veľký potenciál, ale u nás na Slovensku je, žiaľ, nenaplnený. Práve preto si myslím, že má obrovský zmysel v ňom pokračovať. Divadlo je kolektívne umenie a tento formát otvára možnosti, ako môžu tvorcovia z celého Slovenska k sebe nájsť cestu“.



1 https://www.youtube.com/watch?v=xRRTXtTRQ9U



číslo 10, ročník 18, ISSN 2989-3666