Ľudia sa hýbu – naťahujeme ruky, podlamujú sa nám kolená, hlavy prikyvujú, hrudníky klesajú, chrbty sa ohýbajú, skáčeme, krčíme plecia, zatíname päste, jeden druhého zdvíhame nahor i sa od seba odtláčame. Je to forma jazyka aj akcie. Je to spôsob, akým telo prehovára o potrebe, porážke, odvahe, beznádeji, túžbe, radosti, rozpoltenosti, frustrácii, láske. Tieto obrazy plné významov sa nám mihajú v mysli, pretože všetko toto sme už skutočne v našom tele pocítili – už to nami pohlo.

Sme tanečníkmi, my všetci. Život nami hýbe, život s nami tancuje. Prchavý ako dych, hmatateľný ako kosť, tanec vytvárame my. Tvarujeme priestor. Našimi telami píšeme bezslovným jazykom, ktorému hlboko rozumieme. Keď tancujeme, skrášľujeme priestor v nás i okolo nás.

Tak ako život, aj tanec v každom okamihu vzniká a zároveň zaniká. Ako láska, aj on leží mimo nášho chápania.

Rada si predstavujem telo ako nejaký priestor; ako miesto, kde sa bytie nachádza i utvára. Keď tancujeme, sme s ním hlboko prepojení.

Tieto riadky píšem začiatkom roku 2026, keď sa zdá, že koniec útlaku, zmätku a utrpenia vo svete je v nedohľadne. V čase, keď sme dennodenne svedkami hrôz, akých sú ľudia voči sebe schopní, a mašinérie moci, ktorá podporuje i poháňa neopísateľné násilie voči ľuďom i planéte, sa tanec zdá povrchnou, zbytočnou reakciou. Je ťažké si predstaviť, čo môže urobiť nejaký tanečník vo svete, ktorý tak veľmi potrebuje radikálnu zmenu a uzdravenie.

A predsa – umenie, podobne ako nádej, je forma lásky. Neprestáva plodiť aj napriek znesväteniu, umenie je rozpúšťadlom proti skostnatenej mysli, ako aj liečivým balzamom. Umenie je plavidlom, ktoré nás nesie, kým zápasíme s otázkami – spoločne –, a spôsobom, ktorý je odlišný od správ, odlišný od dokumentárnych filmov a vzdelávania, odlišný od názorov i sociálnych sietí, odlišný od aktivizmu aj protestu, avšak nie je s nimi nezlučiteľné.

Prostredníctvom kreativity rastie náš odpor a nádej zase prostredníctvom drobných činov odvahy, zvedavosti, vľúdnosti a spolupráce. V tanečnom umení a tanečnej tvorbe nachádzame dôkaz, že ľudstvo znamená viac než len posledné bolestivé globálne zlyhanie.

Ale tanec nepotrebuje žiadne opodstatnenie, žiadne vysvetlenie. Tvoríme ho my, a predsa nám nič nedlhuje. Potrebuje iba obývať ochotné telo. A z toho miesta môže tlmočiť to nevysloviteľné; pôsobiť ako prostredník medzi nami a tým neznámym.

V prítomnom momente nami tieto prchavé stopy krásy hýbu a dojímajú nás. A ako stelesňujeme tanec i to, ako mizne, uvedomujeme si našu vlastnú pominuteľnosť. A zároveň, ak sme dostatočne všímaví, tanec nám občas venuje aj letmý pohľad do duše.

 

Slovenský preklad pripravila Alexandra Rychtarčíková.


číslo 4, ročník 20, ISSN 2989-3666