Často sa hovorí, že tanec dokáže vyjadriť nevysloviteľné. Radosť, smútok a beznádej sa stávajú viditeľnými, stelesnenými prejavmi našej spoločnej krehkosti. V tomto zmysle dokáže tanec prebudiť empatiu, inšpirovať k láskavosti a vzbudiť túžbu hojiť, nie ubližovať.

Hlavne teraz – keď státisíce ľudí trpia vojnou, kľučkujú cez politické nepokoje a povstávajú protestujúc proti nespravodlivosti – je úprimná reflexia životne dôležitá. Je to ťažké bremeno pre telo, pre tanec, pre umenie. No umenie je stále tým najlepším prostriedkom na sformovanie nevysloveného. A my môžeme začať otázkami na samých seba: Kde je moja pravda? Ako si uctievam seba a svoju komunitu? Komu sa zodpovedám?


Z anglického originálu preložila Martina Havierová.


číslo 4, ročník 19, ISSN 2989-3666