Alexandra Rychtarčíková (divadelná kritička)

Moje októbrové divadelné zážitky sa niesli na vlne otázok spätých s podstatou slobody, respektíve s potrebou uchopiť zásoby vnútornej sily a smerovať vpred. Dve rovnomenné postavy zo zvolenskej inscenácie hry Arthur a Claire rakúskeho dramatika Stefana Vögela v DJGT chcú počas jednej noci ukončiť svoj život. Téma eutanázie je dnes veľmi aktuálna a neprestáva byť kontroverzná, rovnako ako problematika samovraždy. Existenciálno-depresívne pozadie inscenácie však vyrovnávajú, až prekrývajú nadhľad a čierny humor, ktoré do hry zakomponoval autor a ktoré inscenačný tím ešte viac pritvrdzuje v situačných a slovných pointách, ako aj v hereckých etudách a pohľadoch do publika. Vo výsledku tak ide o ľahko pôsobiacu konverzačnú drámu s filozoficky temnejšími prúdmi hľadania zmyslu života, rodiny a osobného šťastia.

Rovnako produktívne, hoci divadelne v mnohom progresívne, vyznela inscenácia D.E.M.O. – Moc bezmocných, ktorá vznikla ako koprodukcia Činohry ND Praha, platformy ND Young a Činohry SND. Zmysel tohto činu sa rozvíja na viacerých úrovniach – dáva mladým ľuďom priestor vyjadriť sa (nielen) o svojej bezmocnosti, vytvára priestor na vypočutie, je generačným mostom, spoločensko-politickým apelom o našej budúcnosti, no najmä dôkazom, že to stále význam má, keď tu chce generácia tínedžerov a mladých dospelých ostať a bojovať za našu krajinu. A to všetko v rozvrstvenom performatívnom multižánrovom tvare.

A napokon vyberám Veľkého inkvizítora z Divadla Andreja Bagara v Nitre. Dielo založené na Dostojevského náročnom a provokatívnom teologicko-filozofickom texte si vyžaduje veľkú pozornosť diváka, o to viac, že scénický dizajn aj herecký prejav Otta Culku sú minimalistické. Tvar tak umožňuje, aby text, prednesený v zvláštne tajomnej atmosfére a vďaka interpretovej zručnosti na obrazotvorných rytmických poetických vlnách, zaznel v plnosti a dominantne a nechal nás, aby sme jeho myšlienky dekódovali samostatne. Vinie sa ním posolstvo (nielen o vzťahu k istotám a slobode), raz sa stáčajúc na jednu, raz na druhú stranu názorového spektra, vďaka čomu (spolu so záverečným totálnym obrazom) vo mne inscenácia zanechala jedinečný, atraktívne mysticky neuchopiteľný zážitok.

Zuzana Rimáková (študentka divadelných štúdií na KDŠ, VŠMU)

Festivalová sezóna sa z leta prelieva do jesene a práve tá priniesla (nielen) do Bratislavy záplavu stimulujúcich zahraničných titulov. Červenú niť mojej – prevažne plusovej – mesačnej bilancie predstavovala divácka interakcia.

Prvý výrazne pozitívny zážitok nastal mimo hlavného mesta. Festival Bábkarská Bystrica ponúkol inšpiratívny priestor detskému divákovi aj jeho blízkemu dospelému. Zaujala ma najmä produkcia Divadla Drak Tichohoří Gumák, koncipovaná pre deti už od šiestich mesiacov. Namiesto klasického príbehu stavila na intenzifikáciu vnemov – sýte farby, hmatateľné textúry a zvuky namiesto slov. Malí diváci sa rekvizít dotýkali, skúmali ich a svojou aktivitou organicky spolutvorili predstavenie. Ich vlastný zvukový sprievod nikto netlmil – ani ich dospelý sprievod, ani tvorcovia. Divadlo Drak tak ponúklo najmladším divákom jednu z prvých divadelných skúseností bez formalizovaných pravidiel, čím prirodzene podnecovalo ich zvedavosť a spontánne objavovanie.

Festivaly Based on a True Story, Bratislava v pohybe a Drama Queer priniesli produkcie, ktoré síce vznikali v odlišných kultúrnych kontextoch, no svojimi témami a výpoveďami dokázali presahovať ich hranice a komunikovať aj s našou lokálnou skúsenosťou. Špeciálnym pre mňa bolo uvedenie českej inscenácie v réžii slovenského režiséra Dávida Pašku na festivale Drama Queer. Jeho adaptácia pre Městská divadla pražská, konkrétne Divadlo Komedie, s názvom Jak se stát jiným prepája tri romány Édouarda Louisa do surovej výpovede o násilí – predovšetkým o tom, ktoré sa nenápadne rozrastá v rodinách –, o úteku z neho a o cene, ktorú so sebou takýto odchod prináša. Keďže Louis vo svojej tvorbe vychádza najmä z autobiografických východísk, javiskové spracovanie zároveň otvára otázku etiky a morálnych hraníc umeleckého stvárňovania intímnych životných príbehov vlastnej rodiny. Zaujalo ma, že live cinema, ktorú režisér vo svojej tvorbe opakovane využíva, tu nie je obmedzená len na funkciu efektného inscenačného prvku, ale stáva sa akýmsi ďalším svojbytným pozorovateľom diania. Inscenácia šikovne vrství tri úrovne pozorovania: pohľad autobiografickej predlohy, objektív kamery a oči prítomného publika. Postavy postupne prekračujú každú jednu stenu – až kým nevstúpia priamo medzi divákov a nevytvoria dráždivý priestor pre konfrontáciu „fikcie“ s realitou.

Na moje obrovské potešenie ma divadlo niekedy dokáže dostať aj von z budov, zo sedadiel a z vlastného komfortu. To sa podarilo projektu Z Atlasu zabúdania, za ktorým stojí tvorivý tím zložený prevažne zo študentov VŠMU. Jeho dejisko sa nachádza v nezávislom komunitnom priestore Roach House Studio a jeho priľahlom exteriéri. Ide o experimentálny divadelný tvar, o ktorom je azda najlepšie vopred vedieť čo najmenej. Podmienkou zážitku je ochota prijať vlastnú úlohu – hneď prvá inštrukcia pred vstupom odkazuje: interakcia je kľúč. Hoci by bolo nepresné tvrdiť, že na Slovensku imerzné inscenácie nevznikajú, práve tento tvorivý tím prichádza s mimoriadne sviežou kombináciou divadelných, herných a imerzných princípov, ktoré v divákovi prirodzene vzbudzujú potrebu aktívne sa zapojiť. A celé je to navyše aj veľmi vtipné.

Marek Godovič (divadelný kritik)

Súčasťou programu festivalu súčasného umenia Biela noc je už tradične aj performatívne umenie, s ktorým sa návštevníčky a návštevníci môžu stretnúť na netradičných miestach, ako sú galérie, priestory vysokých škôl, parky či nákupné centrá. Tento rok sa na Bielej noci prezentoval aj mixmediálny projekt Petra Mazalána a Paulíny Ebringerovej Rez architektúrou, ktorý vznikol pri príležitosti osemdesiateho výročia výučby architektúry na Slovensku.

Obaja tvorcovia spolupracovali už v roku 2025, keď v rámci Bielej noci predstavili sugestívnu performanciu Suita vo foyeri Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave. Hoci projekty na seba priamo nenadväzujú, tematicky spolu súvisia. V Suite sme boli svedkami vývoja technológií, ktoré nám umožňujú zabíjať a spôsobovať utrpenie. V Reze architektúrou sa presúvame na opačnú stranu pomyselného objektívu kamery a vciťujeme sa do perspektívy obete násilia – utláčaného a spochybňovaného človeka, ktorý hľadá útočisko vo svojom domove. Ten sa však postupne mení na kryt a napokon na nehostinnú dieru. Tvorcovia tak prepojili architektúru a jej možnosti s konceptom bezpečného domova či úkrytu, ktorý napriek zdanlivej intimite a pocitu bezpečia môže byť aj miestom devastácie. Koncept performancie je inšpirovaný poviedkou Franza Kafku Brloh. Peter Mazalán a Paulína Ebringerová v spolupráci s Dorotou Volfovou vytvorili v priestoroch Koncertnej siene Klarisky minimalistické výtvarné riešenie, založené na niekoľkých scénografických prvkoch (svetelné zdroje ako neónová lampa, sviečka, svetlo sirény) a projekcii. Tá významovo rámcuje hereckú akciu obrazmi studených neosobných priestorov. Diváci a diváčky sedia pozdĺž priestoru, v ktorom sa herečka Anežka Petrová ocitá v rôznych situáciách vychádzajúcich z pocitov samoty a stiesnenosti, v sprievode violistky Júlie Urdovej, ktorá interpretuje skladbu barokového skladateľa Heinricha Ignaza Franza von Bibera Passacaglia.

V Brlohu sme svedkami podrobného opisu stavby úkrytu, ale aj zlomu, keď sa spochybňuje pocit bezpečia a nastupuje strach z nebezpečného fyzického kontaktu s neznámym narušiteľom. S narastajúcim strachom a obavami domov postupne stráca svoju pôvodnú funkciu bezpečného útočiska a mení sa na ťarchu, stáva sa prekážkou osobnej slobody. Anežka Petrová presne emočne aj pohybovo tlmočí tento proces premeny svojho domova na niečo nepriateľské a neznesiteľné. Stávame sa tiež svedkami následkov násilia skrývaného, dobre utajovaného, ale o to bolestivejšieho. Žena sa v lodičkách, niekedy aj pomocou francúzskej barly, potácavo presúva priestorom, aby stále nanovo zažívala čoraz prítomnejší strach. Hľadá samotu, ale tá sa mení na trýznivú všadeprítomnú neistotu. Performancia je vo svojej vyabstrahovanosti a výtvarnom minimalizme mimoriadne úderná. Rez architektúrou je napokon aj rezom do vlastného vnútra a prežívania vypätých a hraničných situácií, ktoré nemusia byť fyzicky viditeľné, ale prítomné len v náznakoch.

Biela noc ponúkla vhodnú príležitosť zastaviť sa a zamyslieť sa nad duchom architektúry, nad priestorom, v ktorom žijeme. Niektorým dielam prezentovaným v rámci festivalu by možno prospelo vhodnejšie umiestnenie. Premyslená a vizuálne príťažlivá inštalácia Strata britského štúdia Rebel Overlay sa pred vysvietenou Euroveou strácala, možno by lepšie vynikla v komornejšom prostredí. Diváci a diváčky mohli objaviť aj doteraz zabudnuté priestory dvora funkcionalistickej budovy Divadelného ústavu, kde sa premietala projekcia niektorých kostýmov a kostýmových návrhov zo zbierok múzea tejto inštitúcie.

Diana Laciaková (teatrologička)

Neoavantgardný umelec a vizionár Milan Adamčiak tvoril grafické partitúry, akčné umenie, happeningy, experimentálnu poéziu a rôzne experimentálne kompozície, prepájajúc umelecké druhy a žánre. Tvorbu tejto významnej slovenskej osobnosti európskeho významu si pripomína podujatie intermediálneho umenia JAMA. Základom akronymu je podpis JA, Milan Adamčiak, nachádzajúci sa pod všetkými Adamčiakovými manifestami. Jeho osemdesiate výročie narodenia, zrkadliace sa v ročníku festivalu, si dramaturgia pripomenula okrem iného dvadsaťštyri hodinovým kontinuom Organ2/ASLSP Johna Cagea. Nevyhnuteľná totalizácia ducha (Adamčiakova emblémová výzva) sa aj tento rok konala v Banskej Štiavnici a Banskej Belej.

Na medzinárodnom literárnom festivale Novotvar v Bratislave literárny vedec Jaroslav Šrank uvádzal do života publikáciu Poézia, experiment a intermedialita v tvorbe(nielen) Milana Adamčiaka, ktorou významne prispel k adamčiakovskému oneskorenému diskurzu. V diskusii predstavil so spoluautormi Júliusom Fujakom a Jánom Kralovičom mnohovrstevnosť a akceleráciu spolupráce tvorcu a konzumenta na mnohých rozhraniach umenia a života, ktoré sú podľa Adamčiaka primárne definované tým, že subjekt v diele realizuje sám seba, čím sa stáva časťou diela, a tak tvorca = produkt = konzument.

Na Medzinárodnom festivale poézie vo Valašskom Meziříčí sa v októbri predstavila najlepšia slovenská recitátorka aktuálneho roka Karin Štefaňáková, a to s dvoma textmi Milana Adamčiaka. Prvým – experimentálnou poéziou, druhým – manifestom vysvetľujúcim princípy, metódy a formy experimentovania. Zaujímavosťou je, že ide vôbec o prvú interpretáciu textov Milana Adamčiaka prostredníctvom umeleckého prednesu.

Štrnásty ročník festivalu Drama Queer bol venovaný empatii ako strácajúcej sa hodnote súčasného sveta a jej architektúre. Dramaturgia festivalu predstavila mimoriadne zaujímavé zahraničné i slovenské divadlá a inscenácie.

Inšpiratívnym medzidruhovým umeleckým zážitkom bola výstava Nové reality študentstva Vysokej školy výtvarných umení v Pistoriho paláci reflektujúca rôznorodé prístupy k fotografii ako nástroju poznávania, interpretácie a utvárania našej predstavy o svete. Jedným z vystavujúcich bol divadelný režisér Eduard Kudláč, aktuálne tiež doktorand na Katedre fotografie a nových médií VŠVU.

Na konci októbra mal v Trenčíne premiéru projekt Vox Laugaricio. Rozhlasovo-divadelný koncept Jána Šimka a Marolda Langera Philippsena predstavil mesto prostredníctvom rozhovorov s osobnosťami, ktoré hodnotovo formujú jeho charakter. V zvukovom portréte ako živý archív defilovali Michal Kaščák, historici Ľubomír Morbacher a Juraj Benko, hudobník a zakladateľ vydavateľstva Deadred Records Martin Turzík, riaditeľ KKC Hviezda Juraj Benda, hudobník a zakladateľ Vynil LAB-u Ondrej Slivka a ďalší zásadní ľudia nášho stále aktuálneho Európskeho hlavného mesta kultúry.


číslo 9, ročník 20, ISSN 2989-3666