Lenka Dzadíková (teatrologička)

V júli sa v Bratislave konala premiéra Divadla Houže O zlatej rybke. Nie je fér zhodnotiť inscenáciu pre deti na základe večerného uvedenia pre dospelých, navyše kamarátky a kamarátov tvorivého tímu. Dôležité budú reprízy, ktoré už uvidí primárna „cieľovka“. To, čo však oceňujem už teraz, je varírovanie tradičnej rozprávky. V úprave režiséra Mateja Trubana neposiela rybára prosiť zlatú rybku o hmotné statky jeho nenásytná manželka. Robí tak bývalý spolužiak, ktorý ho v detstve šikanoval a jedného dňa využije jeho slabú asertivitu a prisťahuje sa k nemu. Tento posun nepopiera posolstvo o odsúdeniahodnej honbe za mamonou, ale zároveň narúša stereotyp „zlej ženy“ neraz prítomný v klasickej rozprávkovej spisbe a poukazuje na toxické vzťahy v širšom kontexte.

V Námestove reprízovalo divadlo dNO svoju najnovšiu inscenáciu Hranica. Štátne hranice môžu byť predmetom vojen a summitov, ale ako pripomína námestovský súbor, aj predmetom referenda. V línii inscenácií čerpajúcich námety z histórie regiónu sa súbor vracia k málo pertraktovanej dejinnej udalosti. V roku 1920 sa mal konať plebiscit, na ktorom sa Oravky a Oravci mali vyjadriť, či bude konkrétne územie vrátane celého okresu Námestovo súčasťou Poľska, alebo Československa. Takáto inscenácia má široké presahy – nie je „len“ divadelným dielom. Je aktivizáciou obyvateľstva mesta, budovaním komunít, neformálnym vzdelávaním, posilňovaním národnej identity. Je o to trestuhodnejšie, že tento súbor je jedným z tých, pri ktorom rada Fondu na podporu umenia zrušila rozhodnutia odbornej komisie a nepodporila ani jednu z aktivít sľubne rozbehnutého zoskupenia.

Juraj Bako (režisér)

„Everything around is somehow falling apart,“ píše sa v anotácii na festival Kiosk 18. Ten sa však našťastie nerozpadol a svojou témou sebestačnosti zaťal do živého.

Hneď v úvodný večer veľkolepo odštartovala festival performancia Petra Šavela a kolektívu: Altalicious. Telá ôsmich performeriek a performerov spolu s DJom Isamom Zingom rozvibrovali priestor Novej synagógy. Napokon vyzvali publikum, aby sa k nim pridalo, a tak sa performancia zmenila na spoločnú párty, ktorá zotrela hranice medzi diváctvom a performerstvom.

Záver festivalu patril performancii Martiny Hajdyly Lacovej Bodies after progress nadväzujúcej na sólo performanciu z minulého roka Bodies in Progress, v ktorej Hajdyla Lacová tancovala tehotná. Telá sa vyvinuli a tento rok to už bol duet. Sledovať performerku spolu s dcérou bolo magické – dve telá stále vzájomne prepojené, hoci už obe existujú aj osamote.

Kiosk s témou DIY (Do It Yourself) a DIO (Do It Ourselves) asi predznamenal aj svoju budúcnosť. Bez fungujúceho Fondu na podporu umenia bude možno toto motto budúci rok ešte aktuálnejšie. Pevne verím, že festival neostane osamote a spolu vytrváme v tomto čase rozkladu kultúrnych inštitúcií.

Lucia Galdíková (divadelná kritička)

Celé leto som sa tešila na ôsmy ročník feministického festivalu ArtWife v Liptovskom Mikuláši. Ešte aj pár dní po jeho ukončení mi v ušiach doznieva chytľavý refrén rapového dua Jána Mikuša a jeho dcéry Jasny: „LM si ty. Feministique in the House!“ Na ArtWife opäť dominovala súdržná a podporná atmosféra, ale aj bohatý program spájajúci umenie, aktivizmus a debaty na aktuálne spoločensko-politické témy. Nový diskusný formát Sestry guráže predstavil mnohé inšpiratívne ženy, ktoré sa neboja prekračovať hranice a ukazovať individuálnu či kolektívnu cestu protestu, odboja a snahy o riešenie pálčivých problémov. Vzhľadom na stav kultúry na Slovensku sa viaceré rozhovory týkali aj iniciatív Kultúrny štrajk a Otvorená kultúra. Spomedzi divadelných formátov pocit z deptajúcej súčasnosti reflektovala performancia v réžii Júlie Rázusovej Zapamätaj mi krajinu bez ľudí, ktorej text napísala Ivana Gibová. Polemický, no zároveň očisťujúco humorný tón malo predstavenie Pinkbus: Slovenský a žiadny iný. To spájalo drag performancie a folklór. Festival sprostredkoval nielen radosť z komunity, ale aj pozorovania týkajúce sa súčasnosti a spoločenského vývoja.

Michaela Gádošiová (divadelná kritička)

Tento rok sa v Hradci Králové uskutočnil jubilejný 30. ročník festivalu Regiony, ktorý bol obohatený o oslavy 800. výročia založenia mesta. Práve pri príležitosti týchto výročí vznikla inscenácia Jiné místo. Tá bola akousi meditáciou nad mestom a priniesla možnosť zastaviť sa a prehĺbiť vnímanie svojho okolia. Spomedzi detských inscenácií bolo jedinečné predstavenie inscenácie AN-KI katalánskeho súboru Cia Ortiga, ktoré bolo situované do stanu plného tajomstiev a imaginácie. Dostali sme sa do sveta piesku a mora, v ktorom sa v hre svetla a tmy odkrýval tajuplný príbeh o opustenom ostrove. Na ňom ostala jediná rodina chrániť posledný strom. Celkom iný, no rovnako výnimočný zážitok priniesla inscenácia Konkurz od Losers Cirque Company. Diváctvo sa stalo účastníctvom konkurzu a až keď boli vyradení všetci okrem profesionálnych akrobatiek a akrobatov, sa mohlo predstavenie spustiť naplno.

Rada by som vyzdvihla večer v Divadle Štúdio tanca, ktorý spojil dve predstavenia do jedného zážitku. Prvým predstavením večera bolo dielo Parasite, ktorým sa choreografka a performerka Cindy Ng rozlúčila so svojím pôsobením v súbore DŠT. Performancia nápadito pracovala so slovom – dvaja performeri jeden druhému dokončovali vety, nadväzovali na seba po jednom či pár slovách. Tento prvok priniesol nielen muzikalitu, ale aj upevňoval myšlienku performancie. Druhým bolo predstavenie amerického zoskupenia Karlovsky & Company Dance Storyscapes, ktoré skúmalo normy prenášané z generácie na generáciu. Kombináciou pohybu, minimalistických rekvizít, videí, hudby a slov tvorcovia rozvíjali tento pulzujúci vrstevnatý obraz plný života.