zdieľať článok
Keď pri príležitosti newyorského naštudovania Stoppardovej trilógie Breh utópie vyšiel v The New York Times rozsiahly zoznam „povinnej“ literatúry odporúčanej pred návštevou inscenácie, Stoppardovi stuhla krv v žilách a vyplašený potenciálnym divákom obratom odpísal: nemusíte nič čítať, príďte, ako ste. Na predstavenia Arkádie zas britskí kritici údajne chodili v sprievode vedeckých poradcov a jej programový bulletin pripomínal zborník z vedeckého kolokvia. Aj v tomto prípade by však Stoppard pravdepodobne zareagoval rovnako. Historické či vedecké fakty v jeho hrách sú síce fascinujúce, ale nie až také dôležité, netreba ich poznať ani im rozumieť, keďže u Stopparda slúžia hlavne ako metafora. Sám Stoppard však témam, ktoré si vyberá pre svoje hry, najmä počnúc Arkádiou, skutočne venuje dôkladné, aj niekoľkoročné štúdium historických a vedeckých zdrojov a divákov rozhodne „nešetrí“, pre čo býva často obviňovaný z intelektuálneho elitárstva
Ako zrelý autor však Stoppard nepresunul svoj záujem iba k vedeckým, filozofickým a historickým témam, ale zároveň sa v neskoršej tvorbe prestal brániť citu, a ak dovtedy pôsobili jeho hry emocionálne utiahnuto až chladne, najneskôr od The Real Thing (To pravé) z roku 1982 do nich vnáša aj ľúbostné a sexuálne motívy (no bez toho, aby sa z nich vytratila jeho typická komika a inteligentná duchaplnosť).
Po prvý raz sa mu vedu a cit veľmi úspešne podarilo skĺbiť práve v Arkádii, hrez roku 1993, ktorá tak rieši nielen druhý termodynamický zákon, veľkú Fermatovu vetu a teóriu chaosu, ale aj ľúbostné vzťahy vo všetkých možných podobách, od platonickej lásky až po čisto sexuálne one-night stands. Ani jedno, ani druhé však nestojí v centre jej pozornosti. Dokonca ani tretie, teda ich protichodnosť v podobe protikladu medzi klasickým a romantickým, rozumom a citom, ktorý bol ...
Článok
predplatné za článok
Mesačné
predplatné za mesiac
Ročné
predplatné za rok