Akoby to bolo iba včera, keď som sa, a to celkom náhodou, ocitol na mieste, kde aj teraz píšem tieto riadky. Pocítil som nutkanie podeliť sa s divákmi o svoje myšlienky o návrate skutočne dramatického monológu. Takého monológu, aký sa vyskytne len zriedka, aby podčiarkol dôležitosť divadla, ktoré je príkladom pre celý svet. Bolo to pred viac ako rokom, vo februári 2023. Takéto okamihy, keď cítite inšpiráciu z divadelných monológov, môžu človeka nechať na pochybách, či ten slávny a univerzálny bard – sám herec, režisér a divadelný manažér – mal niekedy príležitosť zamyslieť sa nad tým, aký typ konkurentov vytvoril ľudstvu svojimi provokatívnymi slovami:

„Celý svet je javisko.“

Občas sa na obsadenie miest na tomto javisku konajú samozvané konkurzy, ktoré prichádzajú z tých najneočakávanejších končín nášho ambiciózneho sveta. Aj tie najpamätnejšie divadelné samovravy tak získavajú nové dimenzie̶ sú to monológy, počas ktorých sa predstavenie dokáže úplne zastaviť, bez ohľadu na to, či je antické, alebo moderné. A tak sa mení aj vnímanie tých slávnych a nesmrteľných slov:

„Byť či nebyť.“

Myslím tým výroky, ktoré samy osebe nabádajú na zamyslenie sa nad udalosťami a dejinami, ktoré prispeli k ich vzniku, a niekedy sa ďalej rozvíjajú do možných scenárov a dôsledkov týkajúcich sa osudov jednotlivcov či celých komunít. Začnime tým apokalypticky znejúcim revom plným diplomatickej finesy, ktorá sa kedysi šírila z Východu na Západ a zatriasla aj zaspatými národmi žijúcimi mimo obidvoch rozhádaných politických blokov:

„Pochováme vás!“

Takéto slová samozrejme neznejú vždy až tak smrteľne, ale vyskytnú sa aj prípady, keď k tomu už veľa nechýba, ako je to aj v nasledujúcom chvastúnskom citáte, ktorý Západ adresoval Blízkemu východu:

„Tie zbrane sú na to, aby šokovali a vyvolali hrôzu.“

Svet sa pritom stále spamätáva zo šokov, ktoré sú zvyčajne predohrou k obrovskému nešťastiu. Každý vnímavý divák a pozorovateľ má určite svoje obľúbené príklady, a tak ponúknem jeden zo svojho vlastného repertoáru, z dielne toho istého Západu:

„Migranti? Púšťajte iba tých modrookých so svetlými vlasmi.“

Ale mali by sme byť spravodliví, aby sa žiadny svetadiel necítil nezastúpený. A tak ponúkam ďalší príklad z kontinentu, z ktorého sám pochádzam:

„Hlodavce a šváby – treba to všetko vykynožiť.“

Myslím si, že s tým už sa bez ohľadu na autorské práva dá pracovať. Ale na záver by som chcel uviesť príklad, ktorý sa môže pochváliť skutočnou originálnosťou – zatiaľ čo jeden pochádza z náboženského amfiteátra, druhý zo sekulárnych kruhov, no je rasovo podfarbený. Hodí sa, že ten druhý príklad má svoj pôvod na mieste, ktoré je relatívne blízke tomuto festivalu:

„Obete znásilnenia, toto? Ale veď znásilniť je možné iba ľudí!“

Ale vráťme sa na začiatok, k onej prozreteľnej udalosti, ktorá vygenerovala spomínané lakonické výstupy priamo od dramatikovho stola. Ten najnovší výrok pre zmenu pochádza z benígneho, až paternalistického prostredia, ktoré priam prekypuje ľudskou empatiou. Ide o citát z každoročného kongresu Medzinárodného divadelného inštitútu (ITI), prvého stretnutia, ktoré sa konalo prezenčne po tom, čo sa ochorenie covid-19 zlovoľne usilovalo o to, aby úplne zadusilo svetlo našej umeleckej tvorivosti.

Práve prebiehajúca oslava, priliehavo nazvaná festivalom Nová dráma/New Drama na Slovensku, je preto nielen obyčajným vyjadrením obnovy a optimizmu – je aj triumfálnou reakciou na všetky tie roky, počas ktorých sa javiská ocitli v tme. Domnievam sa, že toto podujatie je pre divadelníkov zároveň výzvou a apelom, aby sa opätovne vrátili do proveniencie dramatických monológov, kedykoľvek je to možné, a aby túto prax obnovili všade tam, kam morálne a tvorivo patrí.

Ale nebudem vás viac napínať. Tu je ten citovaný monológ s náležitým úvodom, ktorého imitácia je ozajstnou výzvou najmä pre chudobnejších divadelníkov:

„Je to jeden z tých nezabudnuteľných monológov, ktoré samy osebe a bez ďalších príkras vytvárajú katarznú divadelnú hru. Je to monológ vyznačujúci sa božskou výstižnosťou, no zároveň obsahujúci celú škálu emócií. Je to hra obmedzená na štyri slová. Hra, ktorá nemá ani dejstvá, ani výstupy, hra prezentovaná dôležitej skupine výhradne ženského publika – matkám, dcéram, manželkám, milenkám, sestrám... Tú hru inscenuje divadelný súbor pozostávajúci z jediného člena – ten je režisérom, scénografom, inšpicientom, hlavnou postavou, šepkárom, proscéniom, uvádzačom atď. Je to dramatický odkaz, o ktorý by svet nemal nikdy prísť. A ten monológ znel jednoducho takto:

„Cítim vašu bolesť, matky.“

OPONA. “

Opona? Cítim sa trochu trápne, ale musím priznať, že to nie je ten správny pokyn. Dokonca by som sa chcel ospravedlniť jednočlennému obsadeniu a súboru. Napriek tomu, že je táto inscenácia úplne samostatná – na tom trvám! – ten pokyn by mal znieť: OPONU ZATIAĽ NESPÚŠŤAŤ. Text je totiž nedokončený a nebol to vlastne ani monológ, ale skôr bežný dialóg pre viaceré postavy. V inscenácii je však ešte jedna scéna, ktorá už bola zaradená do dramatického textu, pripravená na stelesnenie hercom, no zatiaľ bola odohraná iba v zákulisí a tradičným, klasickým spôsobom. Tá scéna poskytuje akúsi tragickú symetriu v cyklickom, uzavretom kruhu a uvádza opätovné zhromaždenie spomínaného chóru manželiek, sestier a matiek. Tento chór má tentoraz svoju vodkyňu, hlas, ktorý hovorí za všetky, za celé ľudstvo:

„Žiadam o vydanie tela môjho syna Alexeja, aby som ho mohla ľudsky pochovať.“

A tentoraz, možno už definitívne: OPONA?

Už dávno je neskoro na to, aby sme spustili oponu na falošných divadelníkov a slávnostne na scénu uviedli nový typ divadla – čo keby sme ho nazvali, dajme tomu divadlom svedomia?

Nech sa vám darí!

 marec 2024


číslo 4, ročník 18, ISSN 2989-3666