Kríza identity? Kríza tanca?

Po mesiacoch politicky motivovaných útokov a následnej vlne nenávistných prejavov „odborníkov z ľudu“ namierených proti Soni Ferienčíkovej sa pozornosť širokej verejnosti nečakane presunula na celú sféru súčasného tanca a nezriaďovaného umenia. Intenzívne sa diskutovalo o jeho význame a opodstatnenosti financovania. Najčastejším argumentom dehonestujúcim súčasný tanec sa stal nekritický obdiv k tzv. tradičnému umeniu, ktoré bolo vyzdvihované ako jediná autentická forma umeleckého prejavu na rozdiel od údajne dekadentných prejavov súčasného tanca. Táto nenávistná kampaň paradoxne vyvolala v spoločenskom diskurze nebývalý záujem o súčasný tanec, čím sa mu dostalo pozornosti, dovtedy neobvyklej. Negatívne udalosti zároveň odhalili pozoruhodnú súdržnosť tanečnej komunity. Práve v tomto napätom a búrlivom prostredí sa na jeseň a so svojím pokračovaním do konca roka 2024 konal dvadsiaty ôsmy ročník festivalu Bratislava v pohybe. Tentoraz bol zameraný na španielsky súčasný tanec, v ktorom možno vidieť súznenie súčasného a ľudového umenia. Táto južanská krajina je totiž v európskom kontexte vnímaná ako tradicionalistická a kresťanská, a teda vyznáva práve tie hodnoty, za ktoré sa skrýva aj naša súčasná politická reprezentácia. Umelecká riaditeľka festivalu Miroslava Kovářová a výkonná riaditeľka festivalu Katarína Figula vybrali choreografie, ktoré hoci pochádzali zo Španielska alebo boli vytvorené španielskymi choreografmi, predstavovali diametrálne odlišné umelecké prístupy. Napriek tomu ich spájal spoločný prvok – fúzia tradície, ľudového umenia a súčasného tanca.