zdieľať článok
Jakub Janotík
(herec)
Od roku 2025 pôsobím v Divadle Nová scéna ako interný člen umeleckého súboru, čo pre mňa predstavuje možnosť kontinuálnej práce v stabilnom a generačne diferencovanom kolektíve. Práve táto prirodzená prepojenosť mladšej a skúsenejšej generácie vytvára podnetné prostredie pre vznik nových inscenačných tvarov a udržiavanie otvorenej tvorivej atmosféry. Napriek aktuálne napätej situácii v oblasti financovania kultúry, ktorá sa citeľne dotýka aj nášho divadla, sa usilujeme zachovať kontinuitu a kvalitu tvorby. Muzikál ako žáner pritom kladie zvýšené nároky na produkčné zabezpečenie – od rozsiahleho interpretačného ansámblu, zahŕňajúceho hereckú, tanečnú a hudobnú zložku, cez technologicky náročné javiskové riešenia až po licenčne zložité tituly svetového repertoáru.
Mrzí ma, že v časti odbornej i širšej umeleckej obce na Slovensku pretrváva redukované vnímanie muzikálu ako primárne komerčného žánru, určeného len na pobavenie publika. V skutočnosti ide o komplexnú syntetickú formu, ktorá si vyžaduje precíznu súhru viacerých umeleckých aj technických zložiek. Muzikálová inscenácia je náročná nielen z hľadiska už vyššie spomenutého produkčného zabezpečenia, ale aj z pohľadu interpretačného výkonu, ktorý predpokladá vysokú mieru všestrannosti. Interpret musí rovnocenne zvládať herectvo, spev aj pohyb, pričom všetky tieto zložky musia fungovať v organickej jednote. Samozrejme, je potrebné rozlišovať medzi titulmi a divadlami, ktoré sa snažia smerovať k vyššej umeleckej ambícii a komplexnému inscenačnému spracovaniu, a tými, ktoré v rámci niektorých produkcií plnia skôr komerčnú až zárobkovú funkciu, často za cenu zjednodušenia koncepcie – od výtvarného riešenia až po výsledný javiskový tvar.
Aktuálna sezóna je pre mňa v Divadle Nová scéna formujúca. Jej otvorenie patrilo hudobnej rodinnej rozprávke Tom a Lola, realizovanej v spolupráci s režisérkou Marianou Luteránovou, ktorá poskytla hercom výrazný priestor pre ich kreativitu. Následne vznikla inscenácia Pánska jazda (v origináli The Choir of Man) postavená na známych svetových hitoch a na energii čisto mužského hereckého kolektívu. Inscenácia má hravý divadelný tvar. Diváci vstupujú do priestoru baru a postupne sa stávajú súčasťou jeho atmosféry, v ktorej sa otvára téma mužskej identity a vzájomnej solidarity. Počas sezóny sa potom čisto ženský herecký kolektív pustil do svetovo známeho titulu SIX, ktorý zaujal predovšetkým výraznými spevácko-hereckými výkonmi a kreatívnym inscenačným prístupom.
Teraz všetku energiu smerujeme k pripravovanej premiére muzikálu Müller – Život na 2 ťahy v réžii Romana Poláka, ktorý prináša inscenačne odvážnejší pohľad na hudobno-dramatické dielo. Projekt sa pohybuje na hrane žánru a pracuje s temnejšou, miestami avantgardnejšou rovinou, čím reflektuje charakter umeleckého sveta Richarda Müllera.
Divadelný kolotoč sa nezastaví ani po tejto premiére. Od mája by sme mali začať pripravovať ďalší projekt – veľký výpravný rodinný muzikál Matilda. Pri Novej scéne sme tiež otvorili akadémiu pre deti a momentálne v nej máme približne šesťdesiat mladých talentov. Práve z nich sa bude vyberať obsadenie do pripravovanej inscenácie Matilda, ktorej premiéra je plánovaná v nasledujúcej sezóne.
Napriek celkovej situácii v kultúrnom sektore je pre nás povzbudzujúce, že diváci pravidelne zapĺňajú hľadisko a predstavenia Divadla Nová scéna sú často vypredané. Tento kontinuálny záujem publika si vysoko ceníme a veríme, že aj nadchádzajúce premiéry si udržia rovnaký divácky záujem a odozvu aj v umeleckých kruhoch.
Aneta Bocková
(dramaturgička a správkyňa akvizícií v Divadelnom ústave)
Hneď po ukončení štúdia na Divadelnej fakulte VŠMU som začala pracovať v Divadelnom ústave na pozícii správkyne akvizícií, teda tej, ktorá sa stará o získavanie a prvotnú správu nových prírastkov do jeho zbierok a fondov. Denne sa stretávam s darmi, s pozostalosťami, s vecami, ktoré po nejakom divadelnom diele zostali a ktoré sú hodné špecifického prístupu – pomalosti. A následného uchovania. S istými predmetmi a materiálmi sa totiž musí pracovať pomaly. Nie preto, že by to rýchlejšie nešlo, ale preto, že si to tak vyžadujú.
Táto práca ma naučila, že pamäť nemusí byť iba abstraktná. Môže mať svoju vôňu, štruktúru, váhu. A že starostlivosť o ňu je krehká disciplína, ktorá potrebuje svoj čas, sústredenie i kontinuitu.
O to znepokojujúcejšie je pre mňa sledovať zásahy do fungovania nielen kultúrnych, ale aj pamäťových inštitúcií. Rozhodnutia, ktoré prichádzajú zvonku, často nerešpektujú povahu tejto práce – jej vlastné tempo, snahu o presnosť a zodpovednosť voči minulosti, a teda aj budúcnosti. V konečnom dôsledku nejde len o inštitúcie ako také, ale aj o to, aký vzťah máme k vlastnej kultúrnej pamäti. Možno to však človek skutočne pochopí až vo chvíli, keď drží konkrétny predmet v rukách – keď si uvedomí, že to, čo sa zdá byť vzdialené, je v skutočnosti veľmi blízke.
Popri tejto práci sa snažím nezanedbávať ani dramaturgickú a dramatickú tvorbu, ktorú som doštudovala minulý rok v ročníku Romana Poláka a Daniela Majlinga. Aktuálne spolupracujem s režisérkou a bývalou spolužiačkou Patríciou Rotterovou na inscenácii pre Štúdio 12, ktorú uvedieme ešte v tejto sezóne.
Rozpor, ktorý vo mne spôsobuje odlišnosť týchto dvoch druhov práce, však zvládam dobre. Obe sa totiž dotýkajú toho istého: snahy porozumieť.
Šimon Frolo
(divadelný kritik, projektový manažér)
Ako absolvent katedry divadelných štúdií neustále bojujem s otázkami, ktoré sa snažia odhaliť význam tohto slovného spojenia. Značná časť mojich známych dokonca žije dlhodobo v presvedčení, že som herec. Herec, ktorý evidentne neprerazil, a tak sa to snaží plátať, ako sa dá.
Realita je však taká, že popri svojej – dnes už skôr doplnkovej – gastrokariére som nezanevrel ani na divadlo a kritiku. Recenzie síce píšem sporadicky, no od septembra pôsobím ako interný zamestnanec Slovenského komorného divadla Martin na pozícii manažéra pre projekty a vzťahy s verejnosťou. Je to pozícia, ktorej názov – podobne ako samotné označenie „divadelný kritik“ – môže byť pre okolie mierne mätúci. Taký je, zdá sa, údel absolventov menej známych katedier VŠMU.
S martinským divadlom som externe spolupracoval už ako študent. Niekoľko ročníkov festivalu Dotyky a spojenia som zažil ako člen festivalového žurnálu, ale bol som aj súčasťou študentskej platformy. Je teda celkom príznačné, že kanceláriu, v ktorej som po pandémii zažil svoje prvé Dotyky, dnes odomykám vlastným kľúčom.
Ak by som bol cynik, povedal by som, že náplňou mojej práce je sledovať neotvorené výzvy Fondu na podporu umenia a pripravovať vyúčtovania projektov s vedomím, že aj napriek tomu, že bude všetko zdokumentované a zdokladované, nemusí dôjsť k podpísaniu dodatku. Predpokladám, že čitateľstvu netreba približovať aktuálnu situáciu okolo FPU, a preto nebudem opakovať už toľkokrát povedané fakty.
Skutočnosťou však je, že aj napriek evidentnej snahe festival oslabiť, my aj tento rok BUDEME TAM. Aktuálne sa na festivalových poradách snažíme nájsť riešenie, ktoré si divadlo môže finančne dovoliť a zároveň zachová čo najväčšiu časť programu.
Popri festivale a projektovej činnosti nemôžem zabudnúť ani na povinnosti „pí ár“ manažéra. V týchto dňoch sme začali nový skúšobný proces inscenácie Zápisky mladého lekára, ktorý je pre mňa už tretí v internom pracovnom pomere. Okrem správy webu, sociálnych sietí a iných administratívnych povinností sa snažím vymýšľať kampane, ktoré by mohli prilákať nové diváctvo a zároveň neboli len slepým kopírovaním každého nového tiktokového trendu.
Snažím sa teda nájsť správnu mieru – nielen v práci, ale aj v živote. V rovnici, v ktorej osobný život momentálne ustupuje dvom zamestnaniam, si divadlo zatiaľ drží neohrozenú pozíciu. Ako každý z nás, aj ja sa však občas prichytím pri úvahách, či sa takto dá žiť dlhodobo.
Uvidíme. Ešte je asi priskoro zahodiť ružové okuliare nie už najčerstvejšieho, no stále absolventa.
číslo 3, ročník 20, ISSN 2989-3666