Stanislava Vlk Vlčeková
(performerka, choreografka, vysokoškolská pedagogička)


Medzinárodný deň tanca je oficiálne uznávaný sviatok, ktorý sa každoročne oslavuje 29. apríla s cieľom propagovať tanec ako univerzálnu formu umenia a zvyšovať povedomie o jeho kultúrnom a vzdelávacom význame. Povzbudzuje vlády a vzdelávacie inštitúcie na celom svete, aby integrovali tanec do vzdelávacieho systému a zabezpečili jeho dostupnosť od základného po vysokoškolské vzdelanie. Len si na chvíľu predstavme, že by sa to stalo u nás na Slovensku realitou. Tanec by bol prístupný pre každého bez ohľadu na vek, pohlavie či kultúrne a sociálne zázemie. Nestáva sa však tento slávnostný deň dnes tak trochu paradoxným? Vládne rozpočty nevyčleňujú kontinuálne žiadne prostriedky na podporu tejto formy umenia. Napriek tomu, že tanec je podstatnou súčasťou ľudskej existencie a kultúry, stále mu chýba oficiálne uznanie, systematická podpora a súkromné aj verejné inštitúcie zanedbávajú tanečné vzdelanie. Momentálne sa rušia celoročné podpory kultúrnych a rezidenčných centier, ktoré sa aj z toho mála, čo mali k dispozícii, snažili nahradiť to, o čo by sa mal postarať štát – ministerstvo kultúry. Tanec, a teda najmä súčasný tanec, a divadlo sa stali predmetom politického šikanovania, a tak sa Medzinárodný deň tanca nestáva oslavou, ale tak trochu prípravou na predčasný pohreb (dokonca aj v medzinárodnom meradle).


To, z čoho sa však momentálne teším, je spolupráca na divadelnej inscenácii Hříšní lidé města pražského v réžii Mariána Amslera v divadle ABC pre Městská divadla pražská v mojej obľúbenej Prahe. Je to legendárna mysteriózna detektívka z prvej republiky, ktorá sa prvýkrát objaví na javisku. O divadelnú adaptáciu sa postarali Lenka Veverková a Marián Amsler. Pracujem s veľmi šikovnou mladou generáciou hercov, ktorí majú chuť tvoriť, sú hraví a maximálne otvorení rôznym pohybovým konceptom a prístupom. So študentmi prvého a druhého ročníka herectva na VŠMU pomaly finišujeme letný semester. Zaoberáme sa pojmom fyzickej manipulácie, jej podobami a spôsobmi, ktoré môže mať, kam až môže zájsť a aké pocity môže v človeku vyvolávať.


Jaro Viňarský
(tanečník, performer, choreograf, zakladateľ o. z. SKOK!)


Nechcem písať o tom, na čom momentálne pracujem a kde hrám – nepovažujem to teraz za dôležité. Robím, tvorím, kde sa dá a čo sa dá, no nie je toho veľa a miestami sa zdá, že možno budem nútený hľadať si aj iné pracovné uplatnenie. Aké, to naozaj netuším, ale spolieham sa na svoju flexibilitu.


Chcem písať niečo iné, osobnejšie.


Lalita je sanskritský termín, ktorý znamená tanec alebo presnejšie tancovať so situáciou. Pod týmto názvom som v rokoch 2013, 2014 a 2017 viedol sériu desaťdňových workshopov. V celom nezávislom umeleckom sektore sme sa v tom čase tešili novému systému podpory FPU, ktorý bol v regióne V4 výnimočný a pomáhal nezávislému umeniu a kultúre rásť. Dnes je tento systém zničený súčasnou vládnou koalíciou. Slovenská tanečná scéna tým trpí rovnako ako všetky ďalšie umelecké odvetvia – pre mnohých z nás bude mať tento barbarský zásah existenčné dôsledky.


V Českej republike, kam som sa vrátil v lete 2021, sa situácia po nástupe Babišovej vlády začína nápadne podobať slovenskému scenáru. Krehká nádej na zmenu v regióne V4 sa spája s víťazstvom Tiszy v Maďarsku. Otázkou zostáva, akú rezonanciu a dosah to bude mať na ďalší vývoj v EÚ a priamo na Slovensko. No je tu aj vážne sa prehlbujúca nestabilita a veľmi dramatický, často nepredvídateľný geopolitický vývoj, ktorý na mňa vôbec nepôsobí povzbudivo. Situácia je teda komplikovaná, mnohovrstevná a komplexná. Dochádza k hlbokej štrukturálnej zmene svetových politík. Vrátiť sa do minulého nie je možné. Prítomné je napäté, budúce nejasné. Nachádzame sa v časovej trhline.


Napriek tomu – a práve preto – tu chcem napísať niečo povzbudivé. Po dvoch krehkých rokoch hlbokého smútku začínam opäť tancovať so situáciou. Otváram sa nádeji, ktorá by sa odvážila urobiť skok do nového života. V mnohých politických analýzach, ktoré čítam, zaznieva výzva na oživenie imaginácie, na odvahu predstaviť si nové. Je čas opäť experimentovať – s úmyslom vymaniť sa z tejto trhliny, ktorá nás ťahá na okraj priepasti absolútneho zúfalstva.


Byung-Chul Han vo svojej knihe o aktívnej nádeji oslobodenej od statického optimizmu The Spirit of Hope (2024) píše: „Hope is a searching movement. It is an attempt to find a firm footing and a sense of direction.“ a „Absolute hope arises in the face of the negativity of absolute despair.“ („Nádej predstavuje proces hľadania. Je to snaha nájsť pevnú pôdu pod nohami a zmysel smerovania.“ a „Absolútna nádej vzniká zoči-voči negativite absolútneho zúfalstva.“)


Pri príležitosti Medzinárodného dňa tanca nám všetkým prajem veľa energie na experimentujúci a odvážny tanec so situáciou – plný sviežej imaginácie smerom k novému, aj keď neznámemu priestoru budúceho času.


Lívia MM Balážová
(tanečnica, performerka, choreografka, členka Divadla Štúdio tanca, zakladateľka združenia Colectivo Priekopník Veverička)


V roku 2020 počas covidovej éry sme sa rozhodli presunúť našu základňu z Kostariky na Slovensko. Pre mňa to znamenalo návrat po jedenástich rokoch života v zahraničí. Toto rozhodnutie bolo ovplyvnené najmä pracovnými príležitosťami – na Slovensku sa nám otvorilo viac možností rozvíjať sa a pôsobiť v umeleckej sfére než na Kostarike, ktorá bola naším domovom päť rokov. Postupne sme nadviazali umelecké spolupráce s nezávislou scénou, napríklad s mimoOs, Med a prach či Ohyb (niekdajšie Divadlo K), ako aj so zriaďovanými inštitúciami, ako sú Divadlo Štúdio tanca a Bábkové divadlo Žilina. V roku 2022 sme založili občianske združenie Colectivo Priekopník Veverička. Môj životný partner Zebastián Méndez Marín, ktorý je zároveň co-founder CPV, dostal príležitosť stať sa umeleckým vedúcim Divadla Štúdio tanca. Jedným z mojich osobných snov bola aj spolupráca so zoskupením Odivo. Našou základňou sa stala Banská Bystrica. Nezávislé kultúrne centrum Záhrada má pre nás osobitný význam – práve tam sme ešte v roku 2016 absolvovali našu prvú umeleckú rezidenciu.

V auguste 2025 sa môj pracovný svet zmenil. Popri pôsobení ako umelkyňa na voľnej nohe som dostala ponuku nastúpiť do zriaďovaného Divadla Štúdio tanca a stať sa súčasťou tanečného ansámblu. S divadlom som už v minulosti spolupracovala externe ako prizvaná choreografka, režisérka či asistentka pohybovej spolupráce. V máji 2025 som odpremiérovala dlho pripravovanú pohybovo-performatívnu inštaláciu Camille s naším nezávislým Colectivo Priekopník Veverička, ktorá mala počas jesene 2025 viacero repríz. Zavítali sme aj do Prahy, kde sme na HAMU viedli pohybový workshop. Vzhľadom na pestrý program Divadla Štúdio tanca som však musela aktivity kolektívu CPV dočasne utlmiť. Nedávno sme sa vrátili z Kostariky, nášho druhého domova, kde sme na medzinárodnom multižánrovom festivale FIA odprezentovali v mene kolektívu CPV inscenáciu Camille a viedli workshop. Zároveň sme odohrali predstavenie Pekabu Divadla Štúdio tanca pre viac ako päťsto detí. Momentálne čerpám energiu z minulotýždňového festivalu Tvorivé dni – týždňa plného pohybu, tanečných lekcií, predstavení a diskusií, ktorý Divadlo Štúdio tanca organizuje každé dva roky pre študentov a študentky všetkých zainteresovaných konzervatórií na Slovensku. Bolo nádherné stretnúť sa s budúcou generáciou tanečných profesionálov a profesionálok. Začiatkom mája nás čaká nová premiéra v Divadle Štúdio tanca a popri nabitom programe divadla si odskočím zahrať a „zahriať“ dušu i telo s nezávislým zoskupením Odivo, či už v predstavení Vnorená, alebo v našom road/love tripe Lost in Translation/Nájdené v preklade. V októbri ma čaká opäť vysnívané Mexiko – pohybový festival Templos, kde budem mať aj workshop. Doma si zatiaľ užívame choreograficko-režijné nápady nášho štvorročného syna.

Hoci Slovensko momentálne prežíva náročné a trpké obdobie, cítili sme silnú potrebu a túžbu vrátiť sa. Nie vždy žneme sladkú úrodu. Tá, ktorá nás čakala na Slovensku, v sebe nesie istú horkosť formovanú aktuálnou politickou klímou. Napriek tomu sa nevzdávame. Transformujeme sa, vytrvávame a zostávame spolu. Patríme totiž do dvoch domovov a za oba, rovnako ako za komunity, ktoré nás držia na dvoch stranách sveta, cítime hlbokú vďačnosť. Obe nás svojím spôsobom potrebujú a my potrebujeme ich. Je pre mňa obrovskou cťou vidieť a cítiť, že odborná kultúrna obec (nemyslím tých pri politickej moci) nemlčí, ale prehovára. Umenie v mojich očiach búra hranice, skracuje vzdialenosti a prepája svety. Prepájajme sa naďalej.

Juraj Korec
(choreograf, performer, tanečný pedagóg)


V oblasti súčasného tanca pôsobím už o niečo dlhšie než dve desaťročia. Nemalú časť svojej umeleckej kariéry som strávil v prostredí takzvaných rozvinutých západných demokracií. Súčasné performatívne umenie, teda aj súčasný tanec, tam malo na začiatku milénia vybudované svoje inštitúcie, infraštruktúru, systém podpory a spoločensko-kultúrny status. Samozrejme, bolo by nepresné, naivné a príliš zjednodušujúce tvrdiť, že všetko fungovalo dokonale. Avšak tvrdenie, že súčasný tanec bol na Západe kultúrnou politikou vnímaný ako životaschopné a slobodu podporujúce umenie, by zavádzajúce nebolo. Áno, aj u nás sa podarilo v ostatných dvoch dekádach v súčasnom tanci všeličo. Máme medzinárodné tanečné festivaly, jedno profesionálne tanečné teleso, nový študijný program na katedre tanečnej tvorby, erudovanú reflexiu tanca v odborných časopisoch, Platformu pre súčasný tanec – PlaST, rezidenčné centrum – Telocvičňa, Slovenskú tanečnú platformu, tu i tam spolupráci otvorený priestor na skúšanie a prezentáciu tanca, všetko vďaka aktivite jednotlivcov, združení a fungujúcemu FPU. Ale čo teraz, keď už FPU nefunguje a nedá sa rátať so žiadnou zmysluplnou kultúrnou politikou štátu, ak za ňu nepovažujeme tú jedinú správnu a žiadnu inú: nekompetentnú, propagandistickú, kultúru ničiacu?

Ako tvorca uvažujem nad tým, ako v aktuálnej situácii plánovať tvorbu a prezentáciu tanečných predstavení platformy Yuri Korec & Co. Aké témy, postupy, formáty performatívnych výpovedí a typy spoluprác teraz dávajú zmysel? Sám seba sa tiež pýtam, či sú takto položené otázky vôbec opodstatnené. Možno sa treba pýtať inak. Je zmysluplné venovať sa súčasnému tancu? A tu už sa mi natíska jednoznačnejšia odpoveď: Áno, je! A to preto, lebo súčasný tanec je umením tela a zatiaľ všetci telá máme. Telá, ktoré sa pohybujú a pohybom aj komunikujú. Komunikujú navonok s okolím, ale aj dovnútra samy so sebou. Odzrkadľujú dobu, v ktorej žijeme, ale zároveň aj dobu vytvárajú a pretvárajú. Telo je politické a jeho sebavyjadrenie je politický akt. Ako tanečný umelec, pedagóg, sem-tam ešte ako performer, ale aj somatický a pohybový terapeut – Rolfer, mám potrebu zakričať: Áno, dáva to zmysel! Slobodné telá sú podstatou slobody.

Silvia Buranovská
(tanečnica, performerka, choreografka, doktorandka na VŠVU)


Spektrum aktivít, ktoré ma zamestnávajú, je prirodzene široké, no v posledných mesiacoch dominovala najmä finalizácia mojej dizertačnej práce, ktorej obhajoba ma čaká v máji. S mojím výskumom Performativita tela v súčasnom umení, ktorého výstupom je dielo Dychotéka, ma vybrali do Atén na medzinárodnú konferenciu doktorandov. Reprízy diel, ktoré sú momentálne viac sporadické ako pravidelné, ma i tak veľmi tešia. Po dlhšom čase sme v rámci festivalu Dni tanca v banskobystrickom Divadle Štúdio tanca opäť uviedli predstavenie YOLT – You Only Live Twice (Manuel Ronda & kolektív Tanečno), ktoré v roku 2023 získalo ocenenie DOSKY v kategórii Mimoriadny počin v tanečnom divadle.

Ako tanečnica a performerka sa snažím športom udržiavať vo forme, aby ma neprekvapili fyzicky náročné predstavenia. Aj napriek situácii sa dennodenne zaoberám ladením termínov na celú sezónu. Ako členka tímu Tanečno sa podieľam na prípravách a hľadaní nových možností spolufinancovania festivalu, ktorý tento rok oslávi svoje desiate narodeniny.

Aktuálna situácia je viac než mrazivá. To, myslím, vieme všetci. Sledujem dianie, som zapojená do skupín, ktoré boli zasiahnuté nezákonným uznesením Rady FPU o zrušení trojročných zmlúv s chabou argumentáciou o elitárstve, pričom ide o právoplatné vysúťaženie verejných peňazí s adekvátne vypracovaným projektom. Ide tak o neskrývaný útok na právny štát, podkopanie pilierov demokracie na čele so slobodnou a otvorenou kultúrou. Zároveň s nemým úžasom sledujem, aké projekty v iných programoch podporu dostali (niektoré dokonca aj dvakrát v jednej kategórii, čo je proti pravidlám fondu), a aj šikanózne podpory tisíc eurami, z ktorých sa nedá nič poriadne zorganizovať. Nuž, je to problém a nielen slovenský. Najhoršie na tom je to, že aj pomerne príčetní ľudia (v mojom širšom okruhu známych) naleteli na populistické ohovárania spojené s kritikou a pohoršovaním sa nad súčasným tancom. Z môjho pohľadu ide o nechutný spôsob zakrývania ekonomického a morálneho kolapsu tejto krajiny. Vidím však kolektívnu silu, neoblomnosť a odhodlanie. Za najväčšiu výzvu považujem vytrvalosť a neskorší reštart systému, ktorý nás, verím, v budúcnosti čaká. A ešte na doplnenie, stav súčasného tanca na Slovensku za rok 2025 veľmi dobre a detailne zanalyzovali Michaela Hučko Pašteková a Marek Godovič.1

Eunjeong Oh
(tanečnica, choreografka, členka Divadla Štúdio tanca)


Veľa premýšľam o koncepte „byť autentický“, či už v umení, alebo ako umelkyňa. V našej sfére sa tento termín často používa alebo sa naň odkazuje, no i tak je ťažké ho definovať. Nejde mi o to identifikovať, čo by mohlo byť „autentickým pohybom“, ale skôr ma zaujíma, čo to znamená byť autentický na javisku. Ako vystupovať a pritom zostať sám sebou, ako zostať skutočne prítomný voči publiku aj ostatným na javisku. Zamýšľam sa nad tým ako performerka, ale aj ako tvorkyňa a choreografka. Táto otázka sa stala ústrednou niťou mojej práce, tým, k čomu sa neustále vraciam.

V jednom z repertoárových diel Divadla Štúdio tanca Wild Wild Heart. Štúdia vnútorného pralesa je veta, ktorá mi utkvela v pamäti: „The world is becoming too much, too chaotic.“ („Svet sa stáva príliš intenzívnym, príliš chaotickým.“) Cítim silné spojenie s touto myšlienkou. Odráža nielen svet okolo nás, ale aj vnútorný stav, ktorý si často prinášame do štúdia a na javisko. Zaoberanie sa týmto materiálom ma prinútilo hlbšie premýšľať o mojej úlohe ako umelkyne. Uvedomila som si, že si kladiem otázku, aký druh zážitku chcem ponúknuť divákom a účinkujúcim. Zistila som, že nechcem ponúkať výlučne túto perspektívu, ale že cítim rastúcu túžbu vytvárať priestor na dýchanie, pocit tepla a opätovné spojenie s niečím jednoduchým. Čoraz viac ma priťahuje myšlienka, že tichý, nenápadný pohyb, alebo dokonca len úprimná prítomnosť, môžu mať silný účinok a že práve v týchto malých, pozorných okamihoch sa môže prejaviť „autentickosť“.

Toto hľadanie autenticity presahuje aj rámec javiska. Ako Kórejčanke, ktorá v súčasnosti žije na Slovensku a má skúsenosti aj s inými európskymi národmi, mi práca v rôznych krajinách, jazykoch a kultúrnych kontextoch pomohla viac si uvedomiť, ako ľahko sa človek dokáže prispôsobiť. Niekedy až do tej miery, že stráca jasný pocit vlastnej identity, a vtedy sa autenticita stáva dôležitou otázkou každodenného života. Neustály pohyb a zmeny prinášajú cenné stretnutia a perspektívy, ale zároveň vytvárajú pocit nestability. V tomto prostredí nie je autenticita niečím stabilným alebo nemenným. Vyžaduje si neustálu pozornosť, akési neustále vracanie sa k telu, k vlastným pocitom a k tomu, čo sa v danom okamihu javí ako úprimné. Prostredníctvom týchto ciest neporozumenia a nedorozumenia nachádzam slobodu v tom, že na javisko prinášam moje skutočné Ja a tiež hodnotu a silu v tichu bytia.

Tieto výzvy sa netýkajú len mňa. Dnešná veľmi rozmanitá umelecká scéna čelí podobným okolnostiam v podobe krátkodobých zmlúv a projektových produkcií na národnej i medzinárodnej úrovni, čo vedie k ťažkostiam pri udržiavaní hlbšieho spojenia s vlastnými tvorivými procesmi. Aj napriek týmto prekážkam verím, že autentickosť je stále možná. Nevychádza z dokonalého ovládania ani zrozumiteľnosti, ale z pozornosti venovanej telu, načasovaniu, priestoru a ľuďom, s ktorými ho zdieľame. Vždy sa teším na stretnutia s umelcami, a to aj vtedy, keď pracujeme v nestabilných podmienkach. Existuje tu silné nevyslovené porozumenie, že riešime podobné otázky a obmedzenia, pristupujeme k nim jemne, so solidaritou a naslúchaním, a že spolu rastieme.

Pokračovať v tanci pre mňa znamená zostať pri tejto praxi. Znamená to dovoliť si spomaliť, keď treba, pozorne počúvať a veriť, že aj malé, úprimné gestá môžu niesť význam a váhu. V čase, ktorý sa často javí ako rýchly a ohromujúci, nachádzam hodnotu v tom, že ponúkam niečo jednoduché, vrúcne, zamerané na maličkosti. To, že publikum môže dýchať o niečo hlbšie alebo zažiť pocit prepojenia, hoci i na krátky okamih, je samo osebe prejavom autentickej empatie. A už to je pre mňa zmysluplné. Tento politický akt láskavosti a porozumenia je najsilnejší, keď sa oň medzi sebou delíme.


1 Dostupné online tu: https://plast.dance/analyza-diela.php?lang=sk&id=74%20&year=2025


číslo 4, ročník 20, ISSN 2989-3666