Ja a divadlo: Stančoková, Brišák, Gribová

Marianna Stančoková

poslucháčka divadelnej réžie na VŠMU, manažérka, dramaturgička a režisérka Divadla RosArt

Od ukončenia štúdia divadelnej réžie na VŠMU ma delia dva mesiace. Moja absolventská inscenácia –adaptácia románu Nič od Janne Teller - mala v marci premiéru v Divadle Andreja Bagara v Nitre a momentálne píšem diplomovú prácu na tému Tínedžer ante portas!. Zaoberám sa charakteristikami a špecifikami tejto obávanej skupiny diváctva a možnosťami komunikatívnej dramaturgie s ňou.

Práve stredoškolákom sa chceme systematicky venovať aj v Divadle RosArt, ktoré sme založili pred trinástimi rokmi v Ružomberku a kde pôsobím ako dramaturgička, režisérka a manažérka. V sezóne 2023/2024 sme vytvorili dramaturgickú líniu s názvom Tínedžer ante portas a doposiaľ sme v nej uviedli autorskú eko-detektívku #PODPOKRIEVKOU, ktorá reflektuje ekofilozofické témy. Tie sú práve v Ružomberku, meste známom svojou ekologickou záťažou a priemyselnou loby, obzvlášť aktuálne. Chceme byť divadlom, ktoré má čo povedať, a preto sa nevyhýbame ani lokálne pálčivým témam.

Na sklonku roka 2024 sme uviedli monodrámu Všetky supiš veci (Duncan Macmillan, Jonny Donahoe), ktorej cieľom je viesť dialóg (nielen) s tínedžermi o psychickom zdraví.

Komorná scéna Divadla RosArt je špecifická nielen tým, čo môžete vidieť na javisku, ale aj v hľadisku – ide o jediné dog-friedly divadlo na Slovensku, pretože chceme, aby náš malý divadelný priestor v centre Ružomberka bol miestom stretnutí najrôznejších komunít.

Filip Brišák

herec

Môj vzťah k divadelnému umeniu sa vyvíjal pomaly a nenápadne. Keď sa spätne pozriem na svoje obdobie adolescencie, tak zisťujem, že som mal úplne iné záujmy a pohľad na svet. Navyše som v tom období študoval odbor mechanik hasičskej techniky. Vtedy by som neveril, že sa o pár rokov ocitnem na umeleckej škole a neskôr v divadle. Napriek tomu prišla zmena o stoosemdesiat stupňov a už počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici som začal vnímať silu a krásu divadla. Bolo to pre mňa silné obdobie sebapoznania, keď som sa postupne snažil odstrániť vlastné stereotypy a vypĺňal dovtedy „nepopísaný papier“.

Keďže som sa vo svojej profesii našiel, začal som si k divadlu budovať vzťah, ktorý sa každou skúsenosťou prehlbuje a upevňuje. Divadlo je umením rozmanitosti, ponúka hercovi možnosť ponoriť sa do rôznych svetov a ľudského bytia, ktoré sú koniec koncov aj naším zrkadlom, a to ma na ňom fascinuje.

Momentálne som súčasťou umeleckého súboru Spišského divadla. Som rád, že divadlo, v ktorom účinkujem, mi ponúka pestrosť inscenácií – od rozprávok cez komédiu až k psychologickej dráme. Môjmu srdcu sú však najbližšie historické témy a takejto téme sa práve venujeme. Aktuálne pripravujeme inscenáciu o osudoch slovenských Židov, ktorých životy boli poznačené totalitami 20. storočia. V inscenácii sú prezentované témy židovskej otázky, holokaustu, druhej svetovej vojny, socializmu, slobody-neslobody, z ktorých osobitne vyniká osud herečky Dalmy Holanovej Špitzerovej.

Popritom spolupracujem aj s divadlom dNO v Námestove na autorských projektoch. Hlavným námetom predstavení tohto divadla sú lokálne témy, ktoré písali históriu nielen Námestova, ale aj celej hornej Oravy.

K budúcnosti iba v skratke: rád by som sa ďalej profesijne rozvíjal a rástol. Prajem si, aby umenie a kultúra ostali mojou súčasťou.

Eva Gribová

poslucháčka herectva na VŠMU

O pár mesiacov ma čaká ukončenie štúdia herectva na VŠMU, ktoré mi dalo veľa skúseností a možností na herecký a osobnostný rozvoj.

Počas magisterského štúdia herectva som mala možnosť naštudovať päť inscenácii. V Čajke v réžii Romana Poláka som stvárnila Irinu Arkadinovú, v inscenácii Kaukazský kriedový kruh odhodlanú Grušu Vachnadze, v Opitých Rózu, v Doktorke Paula Murphyho, v Papkáčoch čokolády som zasa hrala Valériu.

Som vďačná za všetky pripomienky a rady svojim ročníkovým pedagógom Táni Pauhófovej a Ľubošovi Kostelnému, rovnako tak aj režijným pedagógom Romanovi Polákovi a Matúšovi Bachyncovi. Verím, že budem mať možnosť s nimi ešte niekedy spolupracovať.

Okrem inscenácií v Divadle Lab som dostala ponuku hosťovať aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde sme nedávno odpremiérovali inscenáciu dánskej autorky Janne Teller s názvom Nič v réžii Marianny Stančokovej.

Momentálne hosťujem aj v Divadle Jána Palárika v Trnave, kde mám možnosť byť súčasťou skúšobného procesu autorskej inscenácie Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux v réžii Dávida Pašku, ktorá vzniká ako veľká medzinárodná koprodukcia. Tvorí ju Divadlo Jána Palárika v Trnave, Divadlo Jana Kochanowskeho v Opole v Poľsku, Academy for Theatre and Digitality v Dortmunde a Deutsches Theatre v Berlíne.

Hosťujem tiež v Divadle Aréna v inscenácii Dracula.

Okrem divadla ma zaujíma aj film, a teda okrem činoherného herectva ma láka aj to filmové. Mojím snom je venovať sa aj jemu. Aj preto ma baví spájanie činohry s filmovými dokrútkami či live cinema.

Herectvo milujem v jeho slobode nekonečných možností. V jeho ambivalencii, kontrastoch, prítomnom okamihu, ktorý neupadá do stereotypu, ale vie prekvapiť herca aj diváka svojou spontaneitou počas každého predstavenia. Inklinujem k živelnému, naturálnemu herectvu a výrazovým prostriedkom plných temperamentu a energie. V hereckom prejave však rada využívam aj štylizáciu a presnosť strihu.

Rada by som spoznávala rôznorodé životy postáv a ich osudy, na základe ktorých spoznávam aj svoj život a seba v ňom. Chcem sa vyjadrovať cez postavy a hľadať v nich pravdu. Túžim tvoriť bez strachu a cenzúry. V intenciách slobody.