Peter Pavlík

herec

Divadelnú sezónu ukončujem predstavením inscenácie Stať sa iným, monodrámou inšpirovanou literárnym dielom francúzskeho autora Édouarda Louisa. V uplynulých mesiacoch som mal možnosť precestovať množstvo krajín a festivalov, počas ktorých som videl viacero obohacujúcich inscenácií. Príkladmi sú Dorian Gray od Roberta Wilsona či Ink od Dimitrisa Papaioannou. Medzičasom som posúval vlastné limity v inscenácii Páskovaná, ktorá sa zaoberá prekračovaním fyzických a hlavne psychických, vnútorných hraníc. Táto pohybová performancia (na vysokých horolezeckých lanách, kde jediným oporným bodom je kolega) stelesňuje silu a zároveň krehkosť našich životov. Premiéra bude v septembri počas nultého ročníka festivalu Prieniky. V mojom domovskom divadle Teatro Colorato sme spracovali hudobno-poetické dielo Polní mše s hlbokým odkazom na nezmyselnosť vojny a rozorvanosť bytia človeka v súčasnosti a taktiež sme mali možnosť potešiť deti na sídlisku Luník lX v Košiciach inscenáciou Bejby Bajbl Band. Toto stretnutie nám pripomenulo, že divadlo nerobíme pre kritikov, ale pre bežných ľudí. Deti aj dospelých. V budúcej sezóne pripravujeme napínavú detektívku a inscenáciu o hrdinovi, ktorý sa nebojí tmy. 

Vanesa Hagyungová 

herečka

Divadelná sezóna 2023/2024 sa pre mňa začala nástupom do umeleckého súboru Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, za čo som veľmi vďačná. Bolo to pre mňa turbulentné a zároveň tvorivé obdobie. Chcela som sa naplno angažovať posledný rok v školskom prostredí, v spoločenskom dianí,  v novom divadelnom zamestnaní a v neposlednom rade zotrvať vo všetkých aktívnych projektoch. Do Starého divadla Karola Spišáka v Nitre som naskočila do projektu s režisérom a výtvarníkom Marekom Zákosteleckým, ktorý adaptoval knihu Hlava v hlave a vznikla interaktívna inscenácia s rovnomenným názvom. Po tomto tvorivom, ale aj náročnom skúšobnom procese nastala šnúra preobsadzovania inscenácií v SDKS ako Čarodejník z krajiny Oz, Luskáčik, Trója a Nebo. Sezónu som v divadle ukončila inscenáciou Aladin v réžii Petra Oravca. V Štúdiu 12 sme obnovili premiéru mojej srdcovej inscenácie Táto izba sa nedá zjesť v réžii Patrície Rotterovej. Táto sezóna mi priniesla do života aj zaujímavý projekt pre najmenšie publikum Postav sa za seba. Ľudia z občianskeho združenia OZ Za seba sa rozhodli v rámci kurzov sebaobrany vytvoriť inscenáciu, ktorá bude hovoriť o dôležitosti nastavovania si hraníc, komunikovania nepríjemných situácií či o vzájomnej tolerancii. Ako každoročne, sezónu ukončím účasťou na divadelných festivaloch – Belopotockého Mikuláš a 70. ročník celoslovenskej prehliadky Hviezdoslavov Kubín. Po päťročnom štúdiu na VŠMU sa mi úspešne podarilo ukončiť magisterský stupeň štúdia a ja sa teším, čo má pre mňa divadelný svet pripravené. 

Matej Trnovec

režisér

Ako divadelný tvorca sa už niekoľko rokov zhosťujem milej úlohy deglorifikovať, či prípadne desakralizovať ikony, symboly či iné zdanlivo nedotknuteľné a nespochybniteľné prvky vyskytujúce sa nielen v našej slovenskej, ale aj v západnej kultúre.

V rámci mojej umeleckej činnosti som ako režisér a spoluautor textu v sezóne 23/24 pripravil dve inscenácie ďalej rozvíjajúce nielen moju dizertačnú prácu, ale najmä líniu mojej dramaturgie. Boli nimi Elektra (is not coming) v spolupráci o. z. Objektorárium a Kotolne STU a Hamlet: Age of Hope v Štúdiu 12. Zatiaľ čo obe inscenácie spracovávajú významné postavy klasickej drámy, naším zámerom bolo ich brutálne a bez rešpektu aktualizovať. To znamenalo, že sme po ceste museli poprieť a prevrátiť mnohé kvality, ktoré sú pre poučeného diváka v daných príbehoch neodmysliteľné. Špeciálne som hrdý na Hamleta, pretože v kontexte aktuálnej sociálno-politickej situácie vo svete má potenciál byť mimoriadne pálčivým obrazom doby.

V nadchádzajúcej sezóne 24/25 plánujem realizovať tri projekty. Jednak svoju doktorandskú réžiu v Divadle LAB, ktorá bude dramatizáciou koláže trafikových (brakových) románov, taktiež autorskú inscenáciu Marína, ktorá však nebude harmonizujúcim zobrazením Sládkovičovej klasiky, ale de facto psychothrillerom, a sezónu by som napokon chcel zavŕšiť inscenovaním mojej najnovšej divadelnej hry Vyhorenie (Sixtínskej kaplnky), ktorá je prízemnou, vulgárnou a parodickou fraškou o talianskej renesancii, kde sú významní umelci (Masaccio, Petrarca…) vyobrazení ako elementy nízkej spoločnosti. Hra sa snaží umeniu a umelcom (teda aj mne) nastaviť zrkadlo a hľadať akýkoľvek súzvuk medzi vysokým a nízkym. 


číslo 6, ročník 18, ISSN 2989-3666