Ja a divadlo: Palanová, Horváthová, Fedorová

Alžbeta Palanová

bábkoherečka, zdravotná klaunka, pedagogická asistentka pre deti so zdravotným znevýhodnením.

Po absolvovaní štúdia bábkoherectva na VŠMU sa môžem považovať za (chvalabohu) aktívnu bábkoherečku, ale aj za zdravotnú klaunku a tiež pedagogickú asistentku pre deti so zdravotným znevýhodnením. Ako sa tak pozerám na tieto moje profesie, v každej jednej dominuje práca s deťmi, čo by si Beta spred desiatich rokoch zrejme nevedela predstaviť. Teraz si to veru predstaviť viem, žijem to a každá jedna z týchto prác ma nesmierne napĺňa (tiež chvalabohu).

Za to, že môžem stále umelecky tvoriť a žiť si svoj „kočovnícko-komediantsko-bábkarský“ život, vďačím najmä Divadlu Š.E.M. Tu sa môžem bábkarsky vyžívať spolu s ľuďmi, ktorí považujú za dôležité prihovárať sa divadlom detskému aj dospelému divákovi. V minulej sezóne sa nám v rámci projektu Tri tvory, ktorý rozpráva o dôležitých živočíchoch našej planéty, podarilo vytvoriť dve inscenácie: Eliška a svet hore nohami, ktorá prerozpráva príbeh netopiera, a František a cesty pod zemou, kde je hlavným hrdinom dážďovka. Tento projekt sa chystáme dokončiť predstavením tretieho super potrebného tvora. Popri hraní inscenácií si stále radi zabeháme s našou pouličnou bábkovou estrádou Morkadella.

Pri zamýšľaní sa nad tohtoročnou sezónou verím, že dnešnú prazvláštnú (ne)kultúrnu situáciu predýchame, zvládneme a budeme môcť aj naďalej robiť to, čo nás baví a čo baví aj naše diváčky a našich divákov.

Okrem bábkového divadla sa naplno venujem práci zdravotného klauna v organizácii Červený nos Clowndoctors, v ktorom veľmi často využívam aj bábkarské princípy. Je pre mňa fascinujúce a neustále inšpiratívne s kolegom vytvárať z nemocničnej izby úplne iný svet- svet bez strachu, obáv a napätia. Nuž a v práci pedagogického asistenta, čuduj sa svete, využívam všetku možnú improvizáciu na to, aby deti pochopili, čo robia a aby ich to aj bavilo.

Celý tento môj pracovný balíček sa teda navzájom prepája, dopĺňa a inšpiruje a je super, že tento celok môžem považovať za svoj(e) dream job(s). V dnešných časoch je totiž až vzácne živiť sa tým, čo vás reálne baví. Takže veľmi dúfam, že to v mojom živote takto zostane aj naďalej.

Fany Horváthová

herečka

Ak mám o sebe niečo povedať, tak poviem, že som herečka na príliš voľnej nohe. Hrám v Divadle Astorka Korzo ´90 s hercami, ktorých si veľmi vážim. Tam som dostala aj moju prvú úlohu v profesionálnom divadle -v inscenácii Komúna (Thomas Winterberg) v réžii Juraja Nvotu. V januári bude mať Komúna derniéru, takže máte poslednú šanca ma vidieť ako „puberťáčku“. Pod režijným vedením Ondreja Spišáka som v tomto divadle naskúšala hru Jakub a jeho pán (Milan Kundera) a môj obľúbený titul Posledná barónka (Silvester Lavrík) , kde hrám detskú verziu barónky – tú v dospelosti na doskách zosobňuje Marta Sládečková. V divadle Ticho a spol. som súčasťou Krásnych maličkostí - hry, ktorá je akousi terapiou, v ktorej sa ukrývajú smiech a plač zároveň.

To, čo v divadle baví mňa, sú predstavenia DPM, Stoky a vyhľadávam aj alternatívnejšie divadelné zoskupenia. Keď som chodila na konzervatórium, bola som v divadle každý večer. Hľadala som sa a divadlo mi dávalo odpovede. Ak mám hovoriť o svojom obľúbenom divadle, tak poviem, že milujem Astorku. Ovplyvnila ma svojím nadhľadom, humorom a ľudskosťou. Kolegovia ma vychovávali a učili brať divadlo vážne, ale nebrať zbytočne vážne samu seba. Možno sa moja príležitosť účinkovať v Astorke týmto končí, ale verím, že moja túžba byť súčasťou tohto všetkého sa nájde aj v iných formách. Láka ma performatívne umenie, no i postaviť sa na „druhú stranu“ - nebyť herečkou, ale vyjadriť sa inak.

Mám na to recept, ale musí to chutiť. Mne to chutí. Čakám na výzvu!

Laura Fedorová

poslucháčka divadelnej réžie na VŠMU

Posledných šesť mesiacov môjho života sa nieslo v duchu Henrika Ibsena a  jeho hry Nepriateľ ľudu, ktorú sme spolu s Rastislavom Ballekom, Viliamom Klimáčkom a Sašou Sarvašovou pripravovali pre Divadlo Aréna. Ibsen bol pre mňa doslova všade, oči sa mi ním otvárali i zatvárali, bol v mojich snoch, v každom odraze; ktokoľvek za mnou prišiel, nemohla som hovoriť o inom než o Ibsenovi, o našom tíme, o hercoch, o prepisoch, verziách a kontextoch, o tom, čo tentoraz hľadám v textoch, čo škrtám, premiestňujem, nad čím práve rozmýšľame. Tento výnimočný proces sa pre mňa stal jednou z najdôležitejších a najhodnotnejších skúseností, aké som dosiaľ mala (a možno i navždy, dodávam v adolescentnej dramatickosti). Bola to láska a tento text píšem v popremiérovej letargii a beznádeji z toho, že sa to už skončilo.

V tých vzácnych momentoch, keď som neriešila Ibsena, som využila ponuku Petra Pavlaca napísať a zrežírovať v rádiu Devín autorský text Chytám Ťa za – a hovorím Ti: nechoď preč o vzťahu Ľudmily Groeblovej a Ivana Kraska. Ide o hravú polemiku o medziach interpretácie a  lásky, kde sa stretli dve herecké generácie: Emília Vášáryová a Emil Horváth ako starší pár a Alexandra Lukáčová a Jakub Somora ako mladší pár. Zostavu dopĺňa tour de force Natália Slovíková. Hra je už v archíve, dostupná na vypočutie (nič tým nikomu nenaznačujem!).Láskavé jazyky hovoria, že je to 10/10.

Do konca sezóny ma čaká ešte jeden proces s Alžbetou Vrzgulou v Divadle Aréna na pozícií asistentky réžie a aj spolupráca s DPM a Šimonom Ferstlom, kde sa spoja dve generácie – tvorkyne a tvorcovia z divadla DPM a moji spolužiaci herci z VŠMU. Budeme Požadovať nemožné a ja sa na ten proces veľmi teším. Na koniec sezóny plánujeme so Sami Furmánek veľký punkový performatívny bizár Užitočnosť, pri ktorého koncipovaní sme vypili už niekoľko pív a dali si ešte viac sľubov. Okrem iného je Užitočnosť o tom, či je byť užitočným vlastne užitočné. Zároveň budem testovať hranice časových možností, keďže ma v rovnakom čase čaká proces aj na škole – budem režírovať adaptáciu Normálnych ľudí od Sally Rooney s prvkami autorského textu.

V hlave mi okrem toho víria všakovaké nápady, sem hra, tu nejaký bizárik; hľadám príležitosti sa takpovediac realizovať. Odkedy sa mi nejakým zázrakom podarilo dostať zo Strednej športovej školy J. Herdu v Trnave na štúdium dramaturgie a neskôr réžie na VŠMU, neopustil ma môj strašný hlad. Je ma priveľa, ale ja chcem robiť divadlo. Nejaké, niekde, niekedy. Tu.