Viktória Kubicsková

scénografka, kostýmová výtvarníčka a projektová manažérka pre kostýmovú výrobu v Umelecko-dekoračných dielňach SND

Už tretí rok začínam divadelnú sezónu ako projektová manažérka pre kostýmovú výrobu v Umelecko-dekoračných dielňach Slovenského národného divadla, ale táto sezóna je mojou prvou po úspešnom absolvovaní štúdia na VŠMU.

Vďaka mojej práci môžem spolupracovať s rozličnými inscenačnými tímami, výtvarníkmi či s hercami a nahliadať do zákulisia každej činohernej inscenácie, opery alebo baletu, ktoré vzniknú v SND. Je to úžasne rôznorodá a podnetná práca.

Momentálne prežívame pomerne náročné a chaotické obdobie, ktoré zatieňuje jedinečné a pekné stránky divadla. Politický nepokoj, neustále zmeny, no najmä komunikačné a organizačné zlyhania pociťujú všetci. Tým sa komplikujú medziľudské vzťahy, fungovanie celej inštitúcie a snaha o kreativitu a slobodnú tvorbu umelcov.

Napriek mojej praktickejšie orientovanej práci v dielňach sa stále považujem za umelkyňu. Chcem tvoriť a podieľať sa na inscenáciách, ktoré v sebe nesú posolstvo a dokážu divákom odkryť čaro divadla. O to by nám malo ísť všetkým, či už ideo umelcov, manažérov, riaditeľov, krajčírov, alebo osvetľovačov. Robiť divadlo. Divadlo, ktorým sme my všetci a robíme si ho len takým, akými sme my sami.


Vladimír Horník

filmový režisér

S hrdosťou a jemnou závisťou sledujem, aké úspechy žnú detské a mládežnícke divadelné súbory, ktoré som pomáhal zakladať a rozvíjať. Barbora Juríčková, ktorá ma k divadlu a celkovo k umeniu priviedla, si tento rok zo Scénickej žatvy odniesla hneď tri Scénické vence. Predsa som ju „zradil“ a do rubriky Ja a divadlo píšem ako absolvent filmovej réžie FTF VŠMU.

Popri filmovke som sa však k divadlu vrátil. Už dva roky sa s dramaturgom Filipom Sojkom topíme v téme vyhorenia, ktorú cynicky prekrúcame v našom pripravovanom kabarete Ohorky, ktorý vzniká v Štúdiu 12 v rámci Mliečnych zubov. V Ohorkoch sa hráme so slovom. Slobodu jemne drzo schovávame za politickú a vzťahovú satiru. Chceme sa na absurdite súčasnosti zasmiať a reagovať na aktuálne dianie v spoločnosti. Skákanie z témy do témy v rýchlom slede samostatných výstupov ilustruje tempo doby a zárodky vyhorenia. Ale možno som len deformovaný filmovým strihom. Prišla rekonštrukcia Štúdia 12, absolventský film, občasné vyhorenia, a teda tri rôzne dátumy premiéry a tri rôzne verzie textu. Dňa 13. novembra 2024 by sme však už mali Ohorky vidieť aj na javisku a nielen v zrkadle.

Divadelné korene ma inšpirujú aj v rozpracovanom filmovom debute, ktorý odkazuje na tradíciu ochotníckeho divadla a moje vlastné zážitky. V nedôslednej adaptácii Tajovského Hriechu chcem zachytiť naivitu a dialóg so svedomím obyčajného ochotníckeho herca, ktorého život sa až nebezpečne zrkadlí v jeho pripravovanej inscenácii.


Ráchel Rimarčíková

študentka divadelnej dramaturgie a dramatickej tvorby na VŠMU

Moju víziu pre začínajúcu sezónu 2024/2025 ovplyvnila kultúrna situácia na Slovensku viac, než som si ochotná priznať. Už počas leta sme s mojimi kolegyňami a kolegami v Otvorenej Kultúre! aj v Študentstve za Otvorenú Kultúru! začali formovať myšlienku kultúrneho štrajku a jeho prenesenia do umenia, v mojom prípade do divadla. Avšak čoraz častejšie sa pristihnem pri plánovaní môjho odchodu zo Slovenska. Obávam sa, že som sa v dôsledku mojich verejných vyjadrení k aktuálnej situácii ocitla na pomyselnom „blackliste“ a nevidím pre seba kariérnu budúcnosť doma na Slovensku.

Tento pocit sa najvýraznejšie prejavil v mojom dramatickom texte Námeľ, ktorý momentálne inscenujeme na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU v réžii Michala Onduša. V texte polemizujem o identite Slovenska a jeho tradíciách, o pohostinnosti (či nehostinnosti) nášho národaa o tom, či nás to, čo nás spája, zároveň aj nerozdeľuje, pričom inscenácia pracuje s metaforou chleba a soli. Okrem absolventskej inscenácie pripravujem aj sériu happeningov a performancií, ktoré budú predzvesťou zachytenia námeľu na obilí. Asi k tomu nepoviem viac, než že sme poslednými larvami efektu motýlích krídel. Na škole ma ešte čaká scénické čítanie adaptácií vybraných diel Sylvie Plathovej a „spin-off“ Jarného prebudenia od Wedekinda v réžii Laury Fedorovej.

Minulú sezónu som začala spolupracovať s DPM na inscenácii Amatéri a tento rok pokračujeme ďalším autorským projektom, ktorý spája DPM a VŠMU. V réžii Šimona Ferstla uvedieme inscenáciu s názvom Požadujme nemožné, čo môže, ale aj nemusí mať niečo spoločné so Žižekom. S DPM ma túto sezónu spojí aj réžia rozhlasovej hry – v rámci osláv 10 (k)rokov DPM pripravujeme adaptáciu Prevádzačov od Lenky Garajovej. Sezónu, ktorú som otvorila odposluchmi autorských rozhlasových hier, ktoré vznikli na pôde RTVS v rámci projektu Fórum mladých autorov 11, kde som vytvorila minidrámu Nenávidím svoju priateľku, ukončím tak, ako som ju začala – zvukom.

Aj keď to celé môže pôsobiť hekticky, môžem s istotou sľúbiť, že špinavá pivnica, feministická zápražka a protestná zástava ma ani túto sezónu neminú.



číslo 8, ročník 18, ISSN 2989-3666