Ja a divadlo: Hroboňová, Mezőszállási, Megová

Anna Magdaléna Hroboňová

poslucháčka herectva na VŠMU

Čakajú ma posledné dva semestre štúdia herectva na VŠMU, kde som na javisku pred divákmi hrala v deň prijímačiek prvýkrát v živote. Vtedy sa ma spýtali, prečo chcem študovať herectvo, a ja som sa spýtala: „Ja?” Spätne si uvedomujem, že táto reakcia výborne zapadá do hereckého života, ktorý je plný paradoxov. Napríklad, hovorí sa unavený herec - dobrý herec. A je to tak. Alebo častá pripomienka hereckých pedagógov znie - nehraj! A je to pripomienka pripomienok. To ma na herectve baví, vyžaduje si presnosť, logiku a techniku, ale šťavu herectvu dodajú hercova intuícia, sloboda na javisku a hercovo jedinečné prežívanie.

Obľúbila som si prácu s profesorom Romanom Polákom, ktorý mi dal priestor v inscenáciách Oleanna v Štúdiu L+S, Konformista v Slovenskom národnom divadle či v Čechovovej Čajkev divadle LAB mi dal možnosť zobraziť postavu Máše. V Divadle Andreja Bagara v Nitre v inscenácii Rozsobášesa môj dvojreprízový záskok stal jedným z mojich doteraz najkrajších hereckých zážitkov a v DAB hosťujem naďalej, napríklad v rozprávkovom muzikáliPovala. V sezóne 2024/2025 budem účinkovať v SND v inscenáciách Krvavá svadba a Tajomstvo Santa Vittorie. Sezónu ukončím premiérou na VŠMU a rovnako ako srnky netušia nič o budúcnosti tohto štátu, tak nič netušia ani o tej mojej. No ja by som rada zostala na Slovensku a hrala v divadle.

Márk Mezőszállási

poslucháč herectva na VŠMU

Nemám divadelníkov v rodine, pochádzam z malomeštiackeho prostredia, kde divadlo a rozprava o ňom sú prítomné skôr ako akási prestíž, o ktoré záujem je viac predstieraný ako skutočný. Vo svojej adolescencii však neveriac v ich záujem som si vybudoval odpor voči istému stereotypu divadla a vzápätí aj túžbu po avantgarde. Pred VŠMU som nemal záujem o realizmus. Na sklonku svojich hereckých štúdií však mám rovnako blízky vzťah k situačno-vzťahovému žánru (hlavne vďaka môjmu pedagógovi pánovi profesorovi Romanovi Polákovi) ako k divadelným experimentom. Venujem sa performatívnej tvorbe s Dočasným Kolektívom, emancipačnému divadlu so Stopami Snov, autorským projektom s Divadlom Panoptikum, ale píšem aj hudbu so živou kapelou do školskej inscenácie Goldbergovské variáce (Georg Tábori). V tejto sezóne ma čakajú väčšie herecké výzvy v školských inscenáciách Osamelý západ(Martin McDonagh),Čarodejov pacient(Woody Allen) či autorská inscenácia3x Horror. Mimo školy sa teším na projekt na motívy Mrożkovho Strip-tease v Komárne a koncom sezóny na Hamleta v Košiciach.

Divadlo ma baví, keď je dobre naskúšané alebo dobre vymyslené. Teda k tomu, aby ma bavilo, patrí ešte mnoho iných faktorov, ale som vždy rád, keď je splnený aspoň jeden z vyššie uvedených dvoch.

Simona Megová

poslucháčka divadelného manažmentu na VŠMU, produkčná v Objektorárium o. z.

Hoci s rok 2024 už pomaly končí, tak spomeniem minulú sezónu. Divadelná sezóna 2023/2024 bola pre občianske združenie Objektorárium prvou sezónou a stihli sme odpremiérovať tanečnú performanciu Jera, divadelné inscenácie Elekra (is not coming) a Zošit. V rámci minulej sezóny som bola tiež súčasťou tímu inscenácie Hamlet: Age of Hope, ktorej premiéra sa konala v Štúdiu 12.

Začiatok sezóny 2024/2025 sledujem len z diaľky, pretože v rámci programu Erasmus+ som na študijnom pobyte v zahraničí. To so sebou prináša určité straty – predovšetkým to, že mi nie sú prístupné niektoré zaujímavé tituly, ktoré vznikli v popredných slovenských divadelných inštitúciách. Jedným z projektov, na ktoré sa však stále veľmi teším, keďže som bola pri jeho úplných začiatkoch, je inscenácia Ohorky, ktorá bude mať premiéru 13. novembra v Štúdiu 12. Táto inscenácia sa podľa mňa dotýka veľmi aktuálnej témy, ktorá nehovorí iba o vyhorení, ako by mohol naznačovať názov, ale ponúka hlbší pohľad na súčasný stav spoločnosti.

Už od detstva som mala k divadlu veľmi blízko, no až VŠMU ma presvedčila, že umením a aj profesiou, ktorá nie je pre divákov viditeľná, sa dá živiť. Na VŠMU som prišla trošku stratená, a dovolím si povedať, že vďaka komunite spolužiakov, pedagógov a kamarátov, ktorých som mala možnosť spoznať, som sa viac-menej našla. Vnímam to ako obrovskú pridanú hodnotu - vďaka kultúre a umeniu som sa dokázala zorientovať v tom, čo chcem. Preto hodnotu umenia a kultúry vnímam ako niečo, čo by malo byť prítomné v živote každého z nás.