Ja a divadlo: Dukátová, Borsík, Hilek

Adela Dukátová

bábkoherečka

Som čerstvá absolventka bábkoherectva na VŠMU a ešte čerstvejšia členka Bratislavského bábkového divadla.

V „bábkači“ budeme v marci premiérovať interaktívny, hravý projekt Haky-baky rapotáky, ktorým podporujeme detskú fantáziu a kreativitu. V máji nás čaká premiéra inscenácie More v réžii Joanny Marie Gierdal, v ktorej sa budeme venovať prežívaniu dieťaťa v kritických situáciách a rozprávať o tom, že prejavovanie emócií je v poriadku a potrebné.

V tejto sezóne som si prvý raz vyskúšala tvorbu pre tínedžerov – ako herečka a zároveň dramaturgička. S divadlom Šerosvit sme v réžii Pavla Viechu vytvorili classroom play Vlna, s ktorou cestujeme po školách. Inscenáciu hráme pre stredoškolákov priamo v ich triedach a následne o nej diskutujeme.

Režisérka Judita Sadíleková ma prizvala do spolupráce s Divadlom Dúhadlo – špecifickým súborom tvoreným hercami s Downovým syndrómom. V decembri sme spolu odpremiérovali Odysseov návrat – ide o divadlo poézie podľa rovnomennej básne Jána Buzássyho. Vidieť, ako týmto hercom divadelná tvorba pomáha a akí sú z nej nadšení, bolo pre mňa rovnako, ak nie ešte viac naplňujúce ako výsledok celého procesu. Príbeh Odyssea, ktorý sa vyrovnáva so svojím osudom, získava v podaní týchto hercov omnoho hlbší odkaz.

V apríli sa na chvíľu vrátim do školy, kde s Miroslavom Tauchmannom a Emmou Vičanovou naskúšam site-specific inscenáciu s názvom Vodník podľa balady Karla Jaromíra Erbena.

Okrem herectva som sa v minulej sezóne začala venovať dramaturgii - po inscenáciách HAMLET: Age of Hope v réžii Mateja Trnovca a spomínanej classroom play Vlna, budem koncom tejto sezóny dramaturgičkou autorskej rozprávky o dospievaní v réžii Miroslava Tauchmanna.

Najdôležitejšie na divadelnej tvorbe je pre mňa cítiť, že má zmysel. Som vďačná, že ho aj napriek nepriaznivej dobe stále nachádzam, a to najmä v tvorbe pre deti - venovať sa im pre mňa znamená tvoriť lepšiu budúcnosť.

Samuel Borsík

herec, dokumentarista a vášnivý cestovateľ

Už počas štúdia herectva na Akadémii umení v Banskej Bystrici som v poslednom ročníku pracoval ako herec v Mestskom divadle Actores v Rožňave, kde som pôsobil tri sezóny až do roku 2019. Následne som však vyhorel a na dlhý čas sa divadla vzdal. Cestoval som po Európe a striedal zamestnania. Robil som naozaj všetko, čo robia „tvrdí“ chlapi z Oravy – stavebné práce na Slovensku a v Česku, separovanie elektroniky v Holandsku a napokon som skončil na pár sezón ako pilčík v rakúskych Alpách. Predstavte si to – srdcom umelec, ktorý píli stromy.

Toto obdobie sebapoznania ma priviedlo k cestovaniu a profesionálnej kamere, a tak som natočil tri cestovateľské komédie, medzi nimi aj film Severná Stezka Českem, ktorý vyhral hlavnú cenu festivalu amatérskej videotvorby CINEAMA 2023, získal oficiálnu nomináciu na medzinárodný festival Hory a Mesto v Bratislave a mnoho ďalších ocenení. A tak som si povedal: „Konečne som sa našiel!“ Posledné dva roky som sa živil videotvorbou a s divadlom som nechcel mať nič spoločné – zaujímal ma iba svet v mojom objektíve.

Po tom, čo ma umelci z novovznikajúceho Divadla dNO v Námestove niekoľkokrát prehovárali, ma nakoniec zlomili, a tak som účinkoval v troch projektoch tohto divadla. Počas posledného skúšobného procesu sa na skúške z ničoho nič zjavil starý známy – Martin Frank, herec Bábkového divadla Žilina.

FRANK: „Počuj, máme akurát konkurz do Babkáča v Žiline. Poď to skúsiť!“

Ja som sa zasmial: „Určite nie! Ja som už kameraman!“

Poviem vám, v tej chvíli by mi ani nenapadlo, že o mesiac pôjdem na konkurz do BDŽ. Už som neveril, že sa ešte môžem stať profesionálnym hercom. Nuž, môžete mať plány akékoľvek, ale život sa vás aj tak bude snažiť vrátiť na správnu cestu, keď z nej zídete. A ono sa to naozaj podarilo!

V októbri 2024 som nastúpil ako nováčik do hereckého kolektívu BDŽ a poviem vám – vo všetkom tom zmätku, ktorý som doteraz zažíval, som zrazu videl zmysel. Teraz som spokojný herec, ktorý má úžasných kolegov a úžasné hoby – kameru.

Adam Hilek

poslucháč herectva na VŠMU

K divadlu ma priviedla moja mama, ktorá sa mu časť svojho života venovala a pôsobila v Divadle GUnaGU, ale aj v inscenácii Milana Sládka Figarova svadba, s ktorou toho mnoho po Nežnej revolúcii precestovala. Ako malého chlapca ma strkala na konkurzy do divadla a na castingy do filmov a seriálov. Aj keď som mal istým spôsobom k herectvu odmalička blízko, vážne som ho začal brať až na vysokej škole. Nástupom na VŠMU som v podstate pochoval futbalovú kariéru, o ktorú som sa niekoľko rokov pokúšal, a vymenil ju za kariéru, v ktorej je ešte menšia šanca na úspech ako v profesionálnom športe na Slovensku. Pri kolektívnom športe som však zostal, keďže aj divadlo zaň považujem. Bez chémie a vzájomnej spolupráce medzi mnou a mojimi kolegami by nikdy nič dobré, čoho som bol súčasťou, nevzniklo – takisto ako ani v kolektívnom športe bez spolupráce nikdy nezvíťazíte.

Nedávno sme odpremiérovali inscenáciu Tajomstvo Santa Vittorie v SND a túto sezónu ma čakajú ešte dve premiéry v divadle GUnaGU. Okrem školských inscenácií v Divadle Lab, z ktorých by som vypichol dve, a to Čajku A. P. Čechova a Kaukazský kriedový kruh Bertolta Brechta, spolupracujem s divadlom Šerosvit na inscenáciách Diktátor, Agatha a Medvedík Puf a priatelia, s divadlom Panoptikum v inscenácii Kozie mlieko a účinkujem aj vo Veselých paničkách windsorských Činohry SND.