V našich divadelných podmienkach sa javisková reč stále chápe najmä ako formálna disciplína. Diskusie o technike reči sa často zužujú na súbor pravidiel správnej výslovnosti, hlasovej techniky a dychovej opory. Takýto prístup je potrebný, ale nestačí. Ak chceme hovoriť o rozvoji javiskovej reči v súčasnom divadle, nemôžeme ju chápať ako izolovanú disciplínu. V pedagogickej praxi vidíme čoraz jasnejšie, že reč nemôže stáť mimo hereckých techník, pretože rečový prejav vzniká z rovnakých tvorivých princípov ako konanie, impulz, imaginácia atď. Javisková reč nie je prídavný predmet. Je to zvuková podoba herectva.

Technická stránka poskytuje hercovi/herečke stabilnú oporu, no jej cieľom nemá byť vytváranie jednotného „správneho“ zvuku. Reč musí zostať živá a funkčná. Hlásky nevznikajú izolovane, ale v tele, ktoré koná, reaguje a myslí. Už Michail Čechov opisoval, ako práve artikulácia nesie vnútorný obraz. Keď študent pracuje len s formalizmom, reč mu stuhne. Keď pracuje s predstavivosťou, technika sa prirodzene zjemní a stane sa slobodnejšou.

Pružná artikulácia a dodržiavanie ortoepických zákonitostí sú však stále len materiálom, ktorému treba dať obsah. Každá replika musí mať svoj názor, problém a dôvod vzniku. Tu sú herecké techniky nevyhnutnou súčasťou pedagogického prístupu. Javisková reč sa prirodzene stretáva s technikami Stelly Adler, Uty Hagen či Sandforda Meisnera a ďalších. Predstavivosť, konkrétnosť a schopnosť konať v momente sú základom toho, aby text neznel ako reprodukovaná informácia, ale ako živá reakcia na dianie na scéne. Herec musí vedieť, čo hovorí, potrebuje cítiť vzťahy, okolnosti aj napätia. Bez toho je aj technicky dokonalá výslovnosť iba zvukový balast.

Kľúčovým nástrojom je tvorba rečovej etudy – krátkeho vnútorného procesu, ktorý má svoj cieľ, prekážku a smerovanie. Declan Donnellan zdôrazňuje, že cieľ je motor konania. V rečovej etude to znamená, že veta vzniká ako dôsledok diania, nie ako naplnenie textu v scenári. Nehľadať intonáciu vety, ale cieľ výpovede. Jednoducho hovoriť. A divák cíti, že slová sú reakciou, nie reprodukciou.

A ešte taká drobnosť – podtext. Pojem, ktorý zovšednel. Pre javiskovú reč je to však zásadný prostriedok. Je to skrytý impulz, ktorý repliku formuje. Ak je skutočný, slová získajú konkrétnosť aj emocionálny náboj. Hagen považovala podtext za základ pravdivosti – a v praxi sa to potvrdzuje. Jednoduchá replika sa môže zmeniť na dramatický obraz, ak ju podopiera presná vnútorná motivácia.

Preto rozvoj javiskovej reči nemôže stáť len na artikulačných cvičeniach. Tie sú dôležité, ale nevytvoria živý herecký prejav. Reč sa tvorí v syntéze techniky, imaginácie, akcie a myslenia. Moderné divadlo potrebuje herca, ktorý rozumie svojej reči rovnako ako fyzickému konaniu. Javisková reč ožíva až vtedy, keď je prirodzeným pokračovaním tvorivého procesu, nie formálnym zvukovým cvičením.

Preto je prirodzené smerovať vo výučbe javiskovej reči k modelu, v ktorom technika a herecké postupy kráčajú spolu. Javisková reč nie je návrat k niekdajšiemu ideálu krásnej výslovnosti. Je to cesta k autenticite. K schopnosti priniesť divákovi nie zvuk, ale živé myslenie. 


číslo 9, ročník 19, ISSN 2989-3666