Mám veľké šťastie, že túto jeseň môžem tráviť v Japonsku ako hosťujúci výskumník na Rikkyo University, na Katedre telesného výrazu a filmového umenia. Pod vedením profesora Tara Yokoyamu, odborníka na nó a telesnosť, skúmam premeny tradičných japonských estetických princípov v súčasnom japonskom scénickom umení. Dvojmesačný výskumný pobyt realizujem vďaka podpore Národného štipendijného programu Slovenskej republiky, ktorý administruje SAIA.

Doposiaľ som mal možnosť vidieť výnimočné predstavenia kabuki, bunraku a nó i súčasnú tvorbu. Navštívil som aj tri festivaly: vyše tristoročný Etchu Yatsuo Owara Kaze no Bon, kde sa ulice Yatsua menia na javisko tradičného tanca za zvukov šamisenu, kokjú a bubnov taiko; SCOT Summer Season v horskej dedine Toga, centre tvorby Tadašiho Suzukiho; a prebiehajúci Autumn Meteorite 2026 Tokyo s pozoruhodným po anglicky hraným predstavením nó Blue Moon Over Memphis.

Dňa 9. októbra som v tokijskom PUK Puppet Theatre, významnej inštitúcii v dejinách moderného japonského bábkového divadla, na pozvanie kultúrneho antropológa a výskumníka bábkového divadla Kairu Yamanaku predniesol prednášku Slovak Theatre after 1989: Transformation, Memory and Public Responsibility. Venoval som sa v nej premenám slovenského divadla naprieč jeho druhmi, práci s pamäťou a zodpovednosti vo verejnom priestore. Podujatie podporili UNIMA Japan a The Suntory Foundation. Na moje milé prekvapenie prišlo celkom početné publikum, ktorému som predstavil aj projekt Slovenské scénické umenie/Slovak Performing Arts, ktorý som s Milom Juránim koordinoval v Divadelnom ústave tesne pred svojím návratom na východ po desiatich rokoch v Bratislave.

Uplynulý víkend som sa na Seijo University zúčastnil na jesennej konferencii Japonskej spoločnosti pre divadelný výskum s témou Objektové divadlo/bábkové divadlo a posthumanizmus. Spolupripravila ju Yoko Yamaguchi, jedna z popredných japonských bádateliek súčasného bábkového a objektového divadla.

Osobitnou skúsenosťou bol pre mňa workshop japonského marionetového súboru Minomushi a francúzskeho Théâtre de l’Entrouvert. Bábkarku, režisérku a zakladateľku súboru Élise Vigneron môžu diváci poznať ako spolurežisérku inscenácie Mizu (2025), uvedenej tento rok na festivale Tanec Praha.

Do konca pobytu ma ešte čaká výskum v Enpaku – Tsubouchi Memorial Theatre Museum na Univerzite Waseda. Ide o jediné múzeum v Ázii venované výlučne divadlu.

Návrat do slovenskej kultúrnej reality nebude ľahký – nielen preto, že liter benzínu tu v Japonsku stojí necelé euro. Prioritou po návrate bude dokončenie rukopisu monografie Jezuitská školská dráma v Trnave (1700 – 1750): Dejiny – teória – hry, ktorú pripravujeme s prekladateľkami Alexandrou Corbett Dekanovou a Emou Pavľákovou. O to viac si vážim trpezlivosť Divadelného ústavu: monografia prinesie vzácnu barokovú teóriu drámy sformulovanú na našom území a úplné preklady štyroch hier, ktoré doposiaľ neboli publikované ani v maďarskom historiografickom či literárnovednom prostredí.


číslo 8, ročník 20, ISSN 2989-3666